Harry Potter a Ohnivá čaša

„...a podľa toho, čo som čítal medzi riadkami článku tej Skeeterovej minulý mesiac, Moodyho prepadli deň predtým, ako mal nastúpiť na Rokfort. Áno, viem, tá baba píše, že to bol planý poplach,“ rýchlo pokračoval Sirius, keď videl, že ho Harry chce prerušiť, „ale ja si to, neviem prečo, nemyslím. Podľa mňa sa niekto pokúšal zabrániť tomu, aby sa dostal na Rokfort. Niekto dobre vedel, že bude mať oveľa ťažšiu prácu, keď bude nablízku Moody. Lenže nikto to nebude bližšie prešetrovať, lebo Divooký počuje vlamačov až pričasto. Ale to neznamená, že tentoraz nepristihol skutočného. Moody bol najlepší auror, akého kedy ministerstvo malo.“

„Tak čo tým vlastne chceš povedať?“ ostražito sa spytoval Harry. „Že Karkarov sa ma chystá zabiť? Ale prečo?“

Sirius váhal.

„Počul som veľmi čudné chýry,“ odpovedal pomaly. „Smrťožrúti sa v poslednom čase akosi aktivizujú. Predviedli sa aj na Svetovom pohári v metlobale, či nie? Niekto vyčaril Temné znamenie... a potom – počul si o tej čarodejnici z Ministerstva mágie, čo zmizla?“

„O Berte Jorkinsovej?“ spýtal sa Harry.

„O tej... zmizla v Albánsku a hovorí sa, že tam sa Voldemort zdržiaval naposledy... a ona vedela, že sa chystá Trojčarodejnícky turnaj.“

„Áno, ale... je veľmi nepravdepodobné, že by natrafila rovno na Voldemorta, nie?“ poznamenal Harry.

„Vieš, ja som Bertu Jorkinsovú poznal,“ zachmúrene odvetil Sirius. „Chodila na Rokfort o pár ročníkov vyššie ako ja s tvojím otcom. A bola to hlupaňa. Veľmi všetečná, ale rozumu ani za mak. To nie je dobrá kombinácia, Harry. Podľa mňa by bolo veľmi ľahké vlákať ju do pasce.“

„Tak teda... Voldemort sa mohol dozvedieť o turnaji? To si mal na mysli? Myslíš si, že Karkarov je tu na jeho príkaz?“

„Neviem,“ odvetil Sirius váhavo, „jednoducho neviem... Karkarov mi nepripadá ako typ, ktorý by sa vrátil k Voldemortovi, iba ak by vedel, že Voldemort je dostatočne silný, aby ho ochránil. No nech už tvoje meno vložil do čaše ktokoľvek, mal na to nejaký dôvod, a nemôžem sa ubrániť myšlienke, že turnaj by mohol byť vhodnou príležitosťou, ako ťa napadnúť tak, aby to vyzeralo ako nehoda.“

„Skutočne dobrý plán,“ poznamenal Harry a neradostne sa usmial. „Oni sa môžu držať bokom a draky urobia svoje za nich.“

„Správne – draky.“ Sirius už teraz hovoril veľmi rýchlo. „Je jeden spôsob, Harry. Nepokúšaj sa použiť omračujúce zaklínadlo. Draky sú silné a priveľmi čarodejné, aby sa dali vyradiť nejakým omračovadlom – na jedného draka treba najmenej pol tucta čarodejníkov...“

„Áno, viem, videl som to.“

„Ale môžeš to urobiť aj sám,“ pokračoval Sirius. „Je jeden spôsob a stačí ti jednoduché kúzlo. Len...“

Vtom však Harry zdvihol ruku, aby ho umlčal, a srdce sa mu roztĺklo, až mu išlo prasknúť. Na točitom schodisku za sebou počul kroky.

„Choď!“ zašepkal Siriusovi. „Choď! Niekto ide!“

Harry rýchlo vstal a postavil sa pred oheň – keby niekto videl Siriusovu tvár medzi múrmi Rokfortu, rozpútalo by sa peklo – zasiahlo by do toho ministerstvo a od Harryho by vyzvedali, kde sa Sirius nachádza...

Harry počul v ohni za sebou puk! a vedel, že Sirius zmizol. Pozrel na schody. Kto sa o jednej v noci vybral na prechádzku a zabránil Siriusovi, aby mu poradil, ako sa má dostať k drakovi?

Bol to Ron. V hnedom vzorkovanom pyžame zastal na druhej strane miestnosti oproti Harrymu a obzeral sa okolo seba.

„S kým si sa to rozprával?“ spýtal sa.

„Čo teba do toho?“ odsekol Harry. „Čo tu robíš o takomto čase?“

„Len som bol zvedavý, kde si...“ Ron zmĺkol a pokrčil plecami. „No nič, idem zase do postele.“

„Prišiel si snoriť, čo?“ kričal naňho Harry. Vedel, že Ron netuší, pri čom ho práve vyrušil, a vedel, že to neurobil úmyselne, ale bolo mu to jedno. V tejto chvíli nenávidel na Ronovi všetko, až po ten kúsok holej nohy, čo mu trčala spod pyžamových nohavíc.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa Ron a tvár mu očervenela od hnevu. „Mal som si uvedomiť, že nechceš, aby ťa niekto vyrušoval. Idem, aby si sa mohol v pokoji pripravovať na ďalšie interview.“

Harry chytil jeden z odznakov POTTER SMRDÍ! a z celej sily ho šmaril na druhú stranu miestnosti. Zasiahol Rona do čela a odrazil sa od neho.

„Tu máš!“ povedal. „Môžeš si to v utorok pripnúť. Teraz dokonca možno budeš mať pri troche šťastia aj jazvu... To si chcel, či nie?“

Zamieril ku schodom a takmer čakal, že ho Ron zastaví, dokonca by bol rád, keby ho aj udrel, ale on tam iba stál v pyžame, ktorá mu bola primalá, a keď Harry vybehol hore, ešte dlho rozčúlený ležal v posteli a nepočul, že by sa Ron vrátil do spálne.

20 Prvá úloha