„Ešte raz sa vrátim k Dursleyovcom, lebo to tak chcel Dumbledore,“ povedal Harry. „No bude to krátka návšteva, a potom navždy odídem.“
„Ale kam pôjdeš, ak sa nevrátiš do školy?“
„Myslel som, že sa možno vrátim do Godricovej úžľabiny,“ šepkal Harry. Ten nápad mal v hlave od toho večera, ako umrel Dumbledore. „Tam sa to pre mňa začalo. Jednoducho mám pocit, že tam musím ísť. A môžem navštíviť hroby svojich rodičov. Rád by som to urobil.“
„A potom čo?“ spýtal sa Ron.
„Potom musím nájsť ostatné horcruxy, nie?“ odpovedal Harry s pohľadom upretým na bielu Dumbledorovu hrobku, ktorá sa odrážala na druhej strane jazera. „Chcel, aby som to urobil, preto mi o nich povedal. Ak mal Dumbledore pravdu, a ja som si istý, že ju mal… stále sú niekde štyri. Musím ich nájsť a zničiť a potom musím ísť po tom siedmom kúsku Voldemortovej duše, po tom, ktorý je ešte stále v jeho tele, a ja som ten, kto ho zabije. A ak sa cestou stretnem so Severusom Snapom,“ dodal, „tým lepšie pre mňa a tým horšie preňho.“
Dlho bolo ticho. Ľudia sa už väčšinou rozišli a oneskorenci sa zďaleka vyhýbali obrovskej Grawpovej postave objímajúcej Hagrida, ktorého žalostné kvílenie sa stále ozývalo nad jazerom.
„Budeme tam, Harry,“ povedal Ron.
„Čo?“
„V dome tvojho strýka a tety,“ hovoril Ron. „A potom pôjdeme s tebou, kamkoľvek pôjdeš.“
„Nie…“ rýchlo odmietol Harry. S tým nepočítal, chcel, aby pochopili, že na túto najnebezpečnejšiu cestu sa vydáva sám.
„Raz si nám povedal,“ potichu pripomínala Hermiona, „že máme čas otočiť sa a ísť naspäť, keď chceme. Mali sme dosť času, nie?“
„Sme s tebou, nech sa stane čokoľvek,“ vyhlásil Ron. „Ale, kamoško, kým niečo podnikneme, hoci len cestu do Godricovej úžľabiny, musíš sa zastaviť doma u našich.“
„Prečo?“
„Bill a Fleur majú svadbu, zabudol si?“
Harry prekvapene pozrel naňho. Myšlienka, že stále môže existovať niečo také normálne, ako je svadba, sa mu zdala neuveriteľná, a predsa krásna.
„Áno, to by sme si nemali nechať ujsť,“ povedal napokon.
Jeho ruka automaticky zovrela falošný horcrux, ale napriek všetkému, napriek temnej a kľukatej ceste, ktorá sa rozprestierala pred ním, napriek konečnému stretnutiu s Voldemortom, ktoré musí prísť, či o mesiac, o rok, alebo o desať, cítil, ako sa mu zlepšila nálada pri pomyslení, že mu zostáva ešte jeden posledný vzácny pokojný deň, ktorý môže vychutnať s Ronom a Hermionou.