Harry Potter a Polovičný princ

„Ani neviem, kde mám začať,“ zahundral Fudge, pritiahol si stoličku, sadol si a zelený klobúk si položil na kolená. „To bol týždeň, to bol týždeň…“

„Aj vy ste mali zlý týždeň?“ upnuto sa spýtal premiér, dúfajúc, že tými slovami dá najavo, že už má toho na tanieri dosť aj bez toho, aby mu Fudge ešte niečo priložil.

„Áno, pravdaže,“ Fudge si unavene pošúchal oči a mrzuto pozrel na premiéra. „Mal som rovnaký týždeň ako vy, pán premiér. Brockdalský most… vražda Bonesovej a Vanceovej… a to nespomínam ten rozruch na západe krajiny…“

„Vy… ehm… vaši… chcem povedať, niektorí vaši ľudia boli tiež zapojení do… do tých záležitostí?“

Fudge uprel na premiéra dosť prísny pohľad.

„Samozrejme. Určite ste si uvedomili, čo sa deje.“

„Ja…“ zaváhal premiér.

Práve pre toto správanie tak veľmi nemal rád Fudgeove návštevy. Napokon, je predsa premiér a nepáči sa mu, keď sa k nemu niekto správa ako k hlúpemu školákovi. Lenže tak to bolo od prvého stretnutia s Fudgeom, hneď v prvý večer v kresle premiéra. Spomínal si na to, akoby to bolo včera, a vedel, že ho tá spomienka bude prenasledovať až do smrti.

Stál v tejto kancelárii celkom sám a vychutnával víťazstvo po toľkých rokoch snívania a intríg, keď za sebou začul zakašľanie, presne také ako dnes večer, a keď sa obrátil, zistil, že sa s ním rozpráva ten nepekný malý portrét a oznamuje mu, že sa práve chystá prísť a predstaviť minister mágie.

Prirodzene, myslel si, že dlhá volebná kampaň i napätie narušili jeho duševné zdravie. Na smrť ho vydesilo, že sa s ním rozpráva portrét, hoci to nebolo nič v porovnaní s tým, keď samozvaný hosť vyskočil z kozuba a podával mu ruku. Mlčky počúval Fudgeovo láskavé vysvetľovanie, že po celom svete v tajnosti stále žijú čarodejníci a čarodejnice, a jeho ubezpečenie, že si s tým nemusí zaťažovať hlavu, lebo za celé čarodejnícke spoločenstvo zodpovedá Ministerstvo mágie a to sa stará o to, aby sa o nich nečarodejnícke obyvateľstvo nedozvedelo. Ako Fudge povedal, je to ťažká úloha, ktorá zahŕňa všetko možné od kontroly zodpovedného používania lietajúcich metiel až po reguláciu populácie drakov (premiér si spomenul, ako sa v tomto okamihu chytil stola, aby sa udržal na nohách). Potom Fudge otcovsky potľapkal ešte stále nemého premiéra po pleci.

„Niet sa čoho báť,“ upokojoval ho. „Je pravdepodobné, že sa nikdy viac neuvidíme. Dovolím si vás obťažovať, iba ak by sa u nás dialo niečo skutočne vážne, niečo, čo pravdepodobne ovplyvní aj muklov – vlastne mal by som povedať nečarodejnícku verejnosť. Inak sa riadime zásadou ži a nechaj žiť. A musím povedať, že to zvládate oveľa lepšie než váš predchodca. Ten sa pokúsil vyhodiť ma von oknom a myslel si, že som podvodník, ktorého poslala opozícia.“

Vtedy sa premiéroví konečne vrátila reč.

„Ale vy ste… vy nie ste podvodník?“

Bola to jeho posledná zúfalá nádej.

„Nie,“ vľúdne odvetil Fudge. „Žiaľ, nie. Pozrite.“

Nato premenil premiérovu šálku na pieskomila.

„Ale,“ priškrtene sa ozval premiér a hľadel, ako mu jeho šálka v podobe hlodavca obhrýza roh prejavu, „ale prečo mi nikto nepovedal…“

„Minister mágie sa odhalí iba úradujúcemu premiéroví,“ vysvetľoval Fudge a strčil si prútik zase do kabáta. „Domnievame sa, že je lepšie zachovávať utajenie.“

„Ale prečo ma teda neupozornil predchádzajúci premiér?“ zabľabotal ministerský predseda.

Nato sa Fudge zasmial.

„Môj drahý pán premiér, a vy to niekedy niekomu poviete?“

Fudge so smiechom hodil do ohniska nejaký prášok, vstúpil do smaragdovozelených plameňov a zmizol, len to tak zasvišťalo. Premiér tam ostal stáť celkom nehybne a uvedomil si, že by sa nikdy, pokiaľ bude žiť, neodvážil spomenúť toto stretnutie ani živej duši, lebo veď kto by mu na tomto šírom svete uveril?

Chvíľu trvalo, kým sa z toho šoku spamätal. Istý čas sa usiloval sám seba presvedčiť, že Fudge bol vlastne iba halucinácia spôsobená nedostatkom spánku v období vyčerpávajúcej predvolebnej kampane. Márne sa pokúšal zbaviť všetkého, čo by mu pripomínalo toto nepríjemné stretnutie. Pieskomila daroval svojej natešenej neteri a osobnému tajomníkovi prikázal, aby portrét škaredého chlapíka, ktorý oznámil Fudgeov príchod, zvesil. Na premiérovo zdesenie sa však ukázalo, že obraz sa nedá odstrániť. Niekoľko tesárov, murárov, jeden historik umenia i minister financií sa neúspešne pokúšali strhnúť portrét zo steny, až to premiér napokon vzdal a usiloval sa dúfať, že olejomaľba sa nepohne a bude mlčať po zvyšok jeho funkčného obdobia. Občas by bol aj prisahal, že kútikom oka zachytil, ako obyvateľ obrazu zazíval alebo si škrabká nos, dokonca raz či dva razy jednoducho odišiel z rámu a na plátne zostala po ňom iba šmuha vo farbe blata. Naučil sa však nehľadieť na ten obraz a vždy, keď sa niečo také stalo, tvrdo sám seba presviedčal, že ho klamal zrak.