Zakon pre draka

Po čistine sa ťarbavo náhlil svišť. Predné laby sa mu hompáľali pri bruchu, zaháňal k nore dve mláďatá, čo sa priečili, chceli ujsť a zblízka si pozrieť nevídaného hosťa. Nakoniec sa rodičovi podarilo zahnať ich do nory, zakryl ich telom tak, že von trčal iba okrúhly biely chrbát.

— Ideme ďalej? — opýtala sa Taňa.

— Áno, neboja sa nás. Vyjdime rovno na vrch.

Zdalo sa, že sú tam stovky svišťov. Keď zbadali planétochod, nechávali svoju bežnú robotu, postojačky znehybneli, potom pobehli alebo odchádzali pomaly, s patričnou dôstojnosťou. Nad svišťmi sa vznášali roje komárov, no tie si ich nevšímali.

Planétochod zdolal strminu a zastal na kraji širokej holej plošiny s jediným obrovským stromom s ovisnutými vetvami.

20

Hoci bola plošina prázdna, niesla stopy života. Kde-tu sa povaľovali zvädnuté vetvy a kôpky dračieho trusu. Bola podupaná. „Škoda,“ pomyslel si Pavlyš „že expedícia prišla na planétu, keď pršalo. Dážď zmyl z nášho pahorku všetky tieto očividné stopy cudzieho osídlenia.“

— Brloh — významne poznamenal Leskin.

— Lepšie by ste spravili, keby ste odložili pištol, — povedal mu Pavlyš.

— Budem strieľať iba v nevyhnutnom prípade, — v Leskinovom hlase znela rozhodnosť, akoby Pavlyš chcel svojich druhov vydať na milosť drakom, a on jediným záchrancom.

— Ako je to s tým humanizmom? — ozvala sa Taňa.

— Všetko má svoje medze, — povedal Leskin bez úsmevu.

Pavlyš otvoril bočný príklop.

— Nalietajú sem komáre, — upozornil ho Jim.

— Sotva.

— Pozrite sa, — zvolala Taťjana. — Tam, pod stromom!

V jame medzi koreňmi, vystlanej vetvami, ležali tri guľaté vajcia; každé malo v priemere asi pol metra.

— Taťjana, zatiahni tam, — prikázal Leskin.

— Čo chcete robiť?

— Nemiešajte sa do toho, doktor! — vybuchol Leskin. — Už sme boli dosť dlho zhovievaví a rozumní. Vaši favoriti sú agresívne dravce a pre ľudí budú vždy znamenať nebezpečenstvo. Keď je tu príležitosť znížiť počet týchto netvorov, musíme to urobiť.

— Vyzerá to na hystériu. — Pavlyš sa usiloval hovoriť pokojne. — Pokúšate sa merať seba a tunajšie zvieratá rovnakým meradlom a v ich svete zavádzať spravodlivosť z pozície sily.

— To nie je ich svet! To je náš svet! Už nikdy nebude taký, aký bol do príchodu človeka. Je našou povinnosťou zaistiť tu pokoj a bezpečie.

Pavlyš pozrel na Jima a Taňu. Na čej strane sú?

— Leskin, takto nič nezískaš, — ozval sa Jim.

Astronómovi ruka s pištoľou klesla. Napätie sa uvoľnilo.

Všetci mali pocit zbytočnej roztržky. Ticho prerušila Taťjana: — Vezmeme jedno vajce? Najväčšie na svete! Múzeá nám neodpustia, ak to nespravíme.

— Hádam nabudúce? — poznamenal Pavlyš, no nemienil sa priečiť.

Planétochod sa pomkol k stromu, Pavlyš pozrel na Leskina. Sedel pokojne, no lekárovmu pohľadu sa vyhýbal. Pavlyš sa vyklonil z prielazu a pozrel nahor. Nič.

— Nebojte sa, — riekol Leskin, — keby dačo, budem vás kryť.

Pavlyš zoskočil na udupanú zem. Druhý vyliezol Leskin a zastal chrbtom opretý o palubu vozidla. Vyzeral, akoby sa umúdril, Pavlyš však cítil, že čaká na hocakú zámienku, aby mohol vypáliť. „No nič,“ pomyslel si Pavlyš, „hneď odídeme.“ Zobral najbližšie vajce. Bolo ťažké a klzké. Podal ho Jimovi.

— Pozrimeže, aká miniatúra! — vystrčila sa po pás z horného prielezu Taťjana.

Po plošine nenáhlivo cupkal k planétochodu svišť. Chobotček zdvihnutý, labky rozhodené, prejavoval najvyšší stupeň zvedavosti.

— Aj toho berme! — skríkla Taťjana.

Pavlyš vykročil k svišťovi, no znehybnel…

K stromu sa za svištíkom pomaly zakrádal sivý drak. Laby lenivo prekladal, krídla vliekol po zemi, zboku vyzeral ako mudrc premýšľajúci o pominuteľnosti života. Drak tu bol pánom a dobre to vedel. Ľahostajne pozrel na planétochod…

— Dnu! — skríkol Pavlyš na Leskina, predpokladajúc, že mu stojí za chrbtom.

Pavlyš schmatol svišťa ako dieťa, ktoré ohrozuje zlý pes, zvrtol sa k planétochodu, a ani nepohádal moment, keď Leskin začal strieľať do papule približujúcemu sa drakovi.

Zbehlo sa to tak, že v rozhodujúcej chvíli ho nemal kto zastaviť. Pavlyš sa hodil k vozidlu so svišťom na rukách, podal ho Taťjane, ktorá sa ešte nestihla skryť. Jim bol v planétochode, ukladal dračie vajce, aby sa nerozbilo, a nasledujúca minútka sa skladala s viac-menej chaotických zlomkov.

Pavlyš sa vrhol do prielazu, aby sa mohol dostať k riadeniu, veď Taňa so svišťom v rukách by na to potrebovala priveľa času… Pritom stihol postrehnúť, ako postrieľaný drak zastal, sadol si na chvost, otvára žltú papuľu a napína krídla… Leskin doň zúrivo páli ďalej a približuje sa k nemu… a zhora sa ako kameň valí druhý drak…

Pavlyš vyrazil s vozidlom tak, aby odrezal draka od Leskina, a pred ním sa ako v nepodarenom amatérskom filme mihali oblaky, kmeň stromu, kopa hliny, čierne krídla… Len aby Leskina nezachytil… Tresk, hrmot… Jim vyskočil bočným prielazom, pričom Pavlyša buchol do pleca… Taťjana mu pomáhala do planétochodu vtiahnuť astronómovo telo… a dračie pazúry sa zapárali do panciera planétochodu…

Potom nastalo ticho, len v ušiach zvoní a cez to zvonenie preráža chod zapnutého motora a chripľavý ston.