Zakon pre draka

— Keby niečo, pomôže ti, — riekol Pavlyš a ani sa neobzrel.

— Kto?

— Tvoj pacient. Veď je lekár.

Keď sa otvoril príklop a dvaja ľudia v ošúchaných, kedysi modrých kombinézach vniesli nosidlá, Pavlyš na prvý pohľad pochopil, že tento pacient Milošovi tak skoro nenapovie, ako ho má liečiť.

V bielej spleti obväzov bola široká škára pre oči a úzka pre ústa. Oči sa otvorili a znehybneli ako v úľaku. Pavlyš prešiel dlaňou ponad ne; zdalo sa, že pacient je mŕtvy. Úzka škára v obväzoch sa však badateľne pohla.

— To nič, — ticho povedal, — to nič…

Kapitán sledoval túto scénu na mostíku na obrazovke. Chápal, že sa Pavlyšovi ťažko odchádza do priechodu, do rakety, keď tu necháva chorého.

— Choď, Slava, — ozval sa kapitán. — Ak bude treba, zavoláme základňu.

Nosidlá stáli v priechode. Tí, čo ich priniesli, čakali.

— Tam, — začal lekár. Pri rozprávaní mal zjavne veľké bolesti a len s námahou sa udržiaval pri vedomí. Ako keby sa držal okraja skutočnosti, visel na ňom, pridŕžajúc sa končekmi prstov, a chcel povedať niečo dôležité…

— Poďme, — povedal chlap z Clareny. Bol veľmi mohutný. — Lebo to nestihneme.

— Tu je list, — ozval sa druhý, nižší a nápadne chudý, kombinéza na ňom len tak visela, a podal Milošovi veľkú modrú obálku. — Len narýchlo sme to stihli pripraviť. Je tam správa a údaje o pozorovaní.

Miloš vzal obálku, no ani si nestačil uvedomiť, čo robí, už mu ju Bauer vychytil.

Pavlyš položil ruku Milošovi na plece.

— Pusti sa do toho.

Pacient bol v bezvedomí.

3

„Títo ľudia sú zrejme veľmi vyčerpaní,“ pomyslel si Pavlyš. „Alebo sa im nepáčim.“ Raketa vošla do vysokých oblakov. Mohutný muž riadil. Bol neuveriteľne špinavý. Aj druhý muž, ten chudý, bol strašne špinavý. Pavlyš si pomyslel, že azda nemajú na Clarene vodu a rozbili sa im všetky zrkadlá.

Pilot sa obrátil, akoby sa dovtípil, o čom nový lekár rozmýšľa.

— Hrozný pohľad, však? — modré oči na hnedej tvári mal ako z fosforu.

Pavlyš sa neopovážil nesúhlasiť s ním.

— Nepredstavili sme sa. Som Jim, — povedal mohutný pilot.

— Leskin, — ozval sa chudý. Rozvaľoval sa v kresle so zatvorenými očami.

— Vladislav Pavlyš.

— Doktor Pavlyš, — riekol Leskin. — Nuž čo, veľmi ma teší.

— Ako sa majú chorí? — opýtal sa Pavlyš.

— Kto ako, — odpovedal Jim. Leskin znova zavrel oči. — Leopold má zlomenú nohu, veľká Taňa zimnicu. Ostatní tak rôzne.

— A vy? — Pavlyš prešiel priamo k veci.

— Ja? — pilot sa s námahou obrátil k Leskinovi, ale ten mu nepomohol. Pustil riadenie a vysúkal si rukáv vyše lakťa. Obnažil hlbokú, ešte nezacelenú jazvu, celkom akoby mu bol ktosi do ruky zaťal sekerou. — Zimnicu som mal už dva razy, — ponáhľal sa upokojiť Pavlyša.

— Jim, nestraš doktora, — ozval sa Leskin. Hlas mal vysoký a akoby trochu strojený.

— Keď pristaneme, ošetrím vás, — povedal Pavlyš. — O dva dni po tom nebude ani stopy.

Pri tých slovách sa Leskin celkom prebral a poučujúce povedal:

— Ste netaktný, mladý muž. Strešnij je vynikajúci lekár.

— Nemal som v úmysle pochybovať…

— A ja opakujem, že Strešnij je výborný lekár a robil všetko, čo bolo v ľudských silách. Neviete ani, ako to u nás vyzerá…

Pavlyš mu chcel odvrknúť, pretože sa tiež pokladal za dobrého lekára, ale ovládol sa. Leskin pravdepodobne žiarlil. Strešnij bol jeho priateľ. Pavlyš bol zas ako poručík holobriadok, ktorého poslali k čate, kde včera ranilo obľúbeného veliteľa.

Leskin mal dlhú tvár s mäkkým, ovisnutým nosom, ale viac sa nedalo rozoznať. Mal ju pomaľovanú špinou, celkom ako Indián na vojnovom chodníku.

— Máme slabú vysielačku, — zmenil tému Jim. Zjavne sa chcel vyhnúť sporu. — Druhý variant expedičnej. Veľmi nás potešilo, keď sme sa dozvedeli o vašom hviezdolete. Obávali sme sa, že náš lekár nevydrží. A ten váš mládenec je šikovný?

— Je tretí mechanik, — povedal Pavlyš. — A druhým povolaním chirurg.

Pavlyš sa novým známym nezmienil o svojich pochybnostiach a obavách.

4

Raketa pristála. Chrbát sa opäť zaboril do kresla. Pavlyš nahmatal na hrudi pracku. Leskin natiahol ruku v špinavej rukavici, aby mu pomohol. Pilot Jim už vstal a zakryl riadiaci pult.

— Vítam vás, — povedal. — Našťastie mrholí…

Pavlyš sa pri ňom cítil ako piadimužík.

Leskin vzal Pavlyšovu tašku.

— Nemusíte sa ponáhľať, — povedal. — Čakajú nás.

Ktosi zaklopal na dvere. Trikrát. Jim odišiel dozadu otvoriť príklop nákladového priestoru. Leskin povedal:

— Poďte.

Pavlyš prekročil prah, Leskin ho chytil za lakeť a nástojčivo, akoby mu chcel oznámiť voľačo tajné, ťahal ho k planétochodu, čo stál na tri kroky od rakety. Otvor na planétochode bol dokorán, pred ním stál chlapec, špinavý ako tí dvaja, hľadel na oblohu a Pavlyša si vôbec nevšímal. Jim vyťahoval kontejner. Pavlyš mu chcel pomôcť, ale tu sa to nepatrilo. Leskin ho vsotil do planétochodu, zvyčajného expedičného vozidla, pohodlného ako dom. Pavlyš dokonca pozrel na druhý hák pri otvore, kde vlani na Burane zvyčajne visela jeho kamera.

Jim s chlapcom horko-ťažko vtláčali do otvoru masívny kontajner. Ponáhľali sa. Leskin si sadol k otvorenému vrchnému príklopu, hľadel von a mlčal.