Harry Potter a Fénixov rád

„Áno,“ potichu odpovedal Snape, sotva pohybujúc perami. Vyzeral veľmi nahnevane.

„Viete, prečo vás Dumbledore stále odmietal vymenovať?“ spýtala sa Umbridgeová.

„Navrhujem, aby ste sa spýtali jeho,“ kŕčovite hovoril Snape.

„Ó, to sa spýtam,“ s milým úsmevom prikývla Umbridgeová.

„Je to dôležité?“ spýtal sa Snape s prižmúrenými očami.

„Ó, áno, áno, ministerstvo chce dôkladne porozumieť učiteľskému… prostrediu.“

Otočila sa, zamierila k Pansy Parkinsonovej a začala jej vypytovať na hodiny. Snape pozrel na Harryho a ich pohľady sa na okamih stretli. Harry rýchlo sklopil oči na elixír, ktorý nebezpečne zhustol a silne smrdel ako horiaca guma.

„Zase bez známky, Potter,“ zlovestne precedil Snape a mávnutím prútika vyprázdnil Harryho kotlík. „Napíšete mi písomnú prácu o správnom zložení tohto elixíru, v ktorej uvediete, ako a prečo ste postupovali zle. Odovzdáte ju na budúcu hodinu, rozumiete?“

„Áno,“ nazlostene sľúbil Harry. Snape im už úlohu dal a on má dnes večer metlobalový tréning, takže to znamená, že ďalších pár nocí nebude spať. Zdalo sa mu neuveriteľné, že v dnešné ráno sa zobudil s pocitom šťastia. Teraz iba vrúcne túžil po tom, aby sa tento deň už skončil.

„Možno sa ulejem z veštenia,“ uvažoval zamračene, keď po obede stáli na dvore a vietor im plieskal okrajmi habitov a klobúkov. „Budem sa tváriť, že som chorý, a zatiaľ si napíšem prácu pre Snapa, aspoň nemusím byť v noci hore.“

„Nemôžeš sa uliať z veštenia,“ prísne ho napomenula Hermiona.

„Aha, kto to hovorí. Ty si ignorovala veštenie, neznášaš Trelawneyovú!“ rozčuľoval sa Ron.

„Nehovor, že ju nenávidím,“ povýšenecky odporovala Hermiona. „Iba si myslím, že je otrasná učiteľka a naozajstná stará podvodníčka. Ale Harry už vymeškal dejiny mágie a myslím, že dnes by už nemal chýbať na ničom.“

Bola to pravda, a tak o pol hodiny zaujal svoje miesto v navoňanej učebni veštenia, nahnevaný na všetkých.

Profesorka Trelawneyová zase rozdávala Snáre. Harry si pomyslel, že by bolo rozhodne užitočnejšie písať Snapov trest, než sedieť tu a špekulovať nad významom vymyslených snov.

Zdalo sa však, že nie je jediný, kto sa zlostí. Profesorka Trelawneyová tresla jeden Snár na stolík medzi Harrym a Ronom, prudko odstúpila so stisnutými perami, ďalšiu knihu hodila Seamusovi a Deanovi, pričom len-len minula Seamusovu hlavu, a posledný výtlačok šmarila Nevillovi do hrude tak prudko, že spadol z taburetky.

„Tak pokračujte!“ prikázala nahlas vysokým a trochu hysterickým tónom. „Viete, čo máte robiť. Alebo som taká mizerná učiteľka, že ste sa nenaučili ani otvoriť knihu?“

Študenti zmätene pozreli na ňu a potom jeden na druhého. Harry si však pomyslel, že vie, čo jej je. Keď profesorka Trelawneyová urazene šla k svojej učiteľskej stoličke s vysokým operadlom a zväčšené oči mala plné sĺz, naklonil hlavu bližšie k Ronovi a zašepkal: „Myslím, že dostala výsledky inšpekcie.“

„Pani profesorka?“ oslovila ju Parvati Patilová tichým hlasom (ona i Lavender profesorku Trelawneyovú vždy obdivovali). „Pani profesorka, stalo sa niečo?“

„Či sa niečo stalo?“ zvolala profesorka Trelawneyová hlasom chvejúcim sa od emócií. „Ale kdeže! Iba ma urazili… nepochybne... klamali o mne… vzniesli nepodložené obvinenia… ale nie, inak sa nič nestalo!“

Zhlboka, roztrasene sa nadýchla a odvrátila sa od Parvati a spod okuliarov jej tiekli slzy hnevu.

„A to nehovorím o šestnástich rokoch oddanej služby…“ jachtala, „to zrejme prešlo bez povšimnutia… ale ja sa nenechám urážať, to teda nie!“

„Ale, pani profesorka, kto vás uráža?“ placho sa spýtala Parvati.

„Vrchnosť!“ odvetila profesorka Trelawneyová, hlboko dramatickým, roztraseným hlasom. „Áno, tí, čo majú oči zahmlené pozemskými vecami a nevidia, čo vidím ja, nevedia, čo viem ja… samozrejme, nás jasnovidcov sa vždy báli, vždy nás prenasledovali… to už je, žiaľ, náš osud.“

Preglgla, utrela si mokré oči koncom šálu, potom si vytiahla z rukáva malú vyšívanú vreckovku a silno sa vysmrkala a to znelo ako Zloduchovo pohŕdavé „Pch!“

Ron sa zachechtal. Lavender vrhla naňho pohľad plný znechutenia.

„Pani profesorka,“ ozvala sa zase Parvati, „máte na mysli… súvisí to s profesorkou Umbridgeovou?“

„Nespomínajte predo mnou tú ženu!“ zvolala profesorka Trelawneyová, vyskočila a korále jej cvengotali a okuliare sa blýskali. „Láskavo pokračujte v práci!“

A po zvyšok hodiny sa prechádzala pomedzi nich, spod okuliarov jej tiekli slzy a popod nos si čosi hundrala, čo znelo ako hrozby.

„… radšej odídem… také nedôstojné… podmienečné prepustenie… uvidíme… ako sa opovažuje…“

„Ty a Umbridgeová máte niečo spoločné,“ pošepkal Harry Hermione, keď sa zase stretli na obrane proti čiernej mágii. „Zjavne aj ona považuje Trelawneyovú za starú podvodníčku… zdá sa, že ju podmienečne prepustila.“

Práve vtedy vošla do triedy Umbridgeová s čiernou zamatovou mašľou a tvárila sa veľmi samoľúbo. „Dobré popoludnie, žiaci.“

„Dobré popoludnie, profesorka Umbridgeová,“ zaspievali bezvýrazne.

„Prútiky odložiť, prosím.“

Tentoraz však nenasledoval nijaký pohyb, lebo nikto si ani nenamáhal prútik vytiahnuť.