Harry Potter a Kameň mudrcov

J. K. Rowlingová Harry Potter a Kameň mudrcov

1 Chlapec, ktorý prežil

Pán a pani Dursleyovci z Privátnej cesty číslo 4 s potešením o sebe tvrdili, že sú úplne normálni, no ďakujem pekne. Boli tými poslednými, od ktorých by niekto očakával, že sa zapletú do voľačoho zvláštneho či tajuplného, pretože také čosi považovali jednoducho za vylúčené.

Pán Dursley bol riaditeľom spoločnosti Vrtamex, ktorá vyrábala vŕtačky. Bol to veľký, tučný muž takmer bez krku, no s obrovskými fúzmi. Pani Dursleyová bola zase chudá blondína s dvakrát takým dlhým krkom, ako je bežné, čo bolo v jej prípade ohromne praktické – veľkú časť svojho voľného času totiž trávila tým, že ho naťahovala ponad záhradný plot a špehovala susedov. Dursleyovci mali malého syna, o ktorom boli presvedčení, že je to ten najúžasnejší chlapec na svete.

Dursleyovci mali všetko, čo chceli, mali však aj jedno tajomstvo a hrozne sa báli, aby sa neprezradilo. Keby sa totiž niekto dozvedel o Potterovcoch, asi by to neprežili. Pani Potterová bola sestrou pani Dursleyovej, no obe sa už niekoľko rokov nevideli, vlastne pani Dursleyová sa tvárila, že nijakú sestru nemá, lebo jej sestra s tým svojím nepodareným mužom boli natoľko nedursleyovskí, že horšie to už ani byť nemohlo. Dursleyovcov striasalo už len pri pomyslení na to, čo by povedali susedia, keby sa Potterovci objavili v ich ulici. Dursleyovci vedeli, že aj Potterovci majú malého syna, nikdy ho však nevideli. Ten chalan bol ďalším dôvodom, prečo sa s Potterovcami netúžili stretnúť, nechceli, aby sa Dudley s tým ich deckom stýkal.

Dursleyovci sa jedného dňa zobudili do pochmúrneho, sivého utorka, keď sa začína náš príbeh, no zamračená obloha ničím nenaznačovala, že po celej krajine sa budú diať čudné a tajuplné veci. Pán Dursley si práve uväzoval do práce svoju najnudnejšiu kravatu a pohmkával si, zatiaľ čo pani Dursleyová pchala brániaceho sa a jačiaceho Dudleyho do detskej stoličky a veselo pri tom štebotala.

Ani jeden z nich si nevšimol veľkú, žltohnedú sovu, ktorá práve preletela popred ich okno.

O pol deviatej schytil pán Dursley svoju aktovku, pobozkal na líce pani Dursleyovú, pokúsil sa o to isté aj u Dudleyho, no netrafil, pretože Dudleyho sa práve zmocnil záchvat zúrivosti a začal hádzať o stenu obilné vločky. „Náš malý nezbedník,“ smial sa pán Dursley, keď odchádzal. Nasadol do auta, a pomaly vycúval od domu číslo 4.

Na rohu ulice si po prvý raz všimol niečo podivné – mačku, ktorá čítala mapu. V prvom okamihu si neuvedomil, čo vlastne videl – prudko otočil hlavou, aby sa pozrel ešte raz. Na rohu Privátnej cesty stála síce mačka, no po mape ani stopy. Čo mu to vôbec zišlo na um? Musel to byť optický klam. Pán Dursley žmurkol a hľadel na mačku. Tá hľadela naňho. Keď odbočoval smerom na hlavnú, pozrel sa do spätného zrkadla. Mačka si práve čítala tabuľku s názvom ich ulice – nie, pozerala sa na ňu; mačky predsa nečítajú, ani mapy, ani nápisy. Pán Dursley pokrútil hlavou a na mačku zabudol. Ako sa blížil k mestu, nemyslel už na nič iné iba na veľkú objednávku, ktorú by v ten deň rád dostal.

No keď vchádzal do mesta, vŕtačky mu z hlavy vytlačilo opäť čosi iné. Ako tak stál vo zvyčajnej rannej dopravnej zápche, nemohol si nevšimnúť, že po ulici chodí množstvo čudne poobliekaných ľudí. Ľudí v plášťoch. Pán Dursley neznášal bláznivo poobliekaných ľudí ach, tie hrozné handry, v ktorých chodia dnešní mladí! Napadlo mu, či to opäť nie je dajaký strelený módny hit. Bubnoval prstami po volante a vtom mu zrak padol na skupinku veľmi čudných ľudí blízko neho. Vzrušene si čosi šepkali. Pána Dursleyho nanajvýš pobúrilo, keď zistil, že niektorí z nich už nie sú najmladší; tamten muž, napríklad, je určite starší ako on a na sebe má smaragdovozelený plášť! Že sa nehanbí! Potom však pánu Dursleymu zišlo na um, že zrejme ide zase o nejakú šibnutú kampaň – títo ľudia určite vyberajú na niečo peniaze... áno, tak to bude. Kolóna sa pohla a o niekoľko minút vošiel pán Dursley na parkovisko spoločnosti Vrtamex a v hlave mal opäť už len samé vŕtačky.

Pán Dursley sedával v kancelárii na deviatom poschodí vždy chrbtom k oknu. Keby sedel čelom k oknu, asi by mal v ten deň dosť veľké problémy sústrediť sa iba na vŕtačky. A tak nevidel sovy, ktoré lietali za bieleho dňa po meste, hoci ľudia na ulici ich videli; vznášali sa im nad hlavami jedna za druhou, oni na ne ukazovali prstom a pozorovali ich s otvorenými ústami. Pán Dursley prežil celkom normálne dopoludnie bez sov. Vynadal piatim ľuďom. Vybavil niekoľko dôležitých telefonátov a opäť niekomu vynadal. Mal dobrú náladu a napoludnie si povedal, že si trochu rozhýbe nohy, prejde sa do pekárne na druhej strane ulice a kúpi si niečo pod zub.