Harry Potter a Kameň mudrcov

Harry takmer zabudol, že sa majú vyhlasovať tiež výsledky skúšok, no Dumbledore ich aj napriek tomu vyhlásil. Aké bolo ich prekvapenie, keď sa dozvedeli, že dostali celkom dobré známky. Hermiona, ako inak, mala najlepšie hodnotenie zo všetkých prvákov. Neville prešiel s odretými ušami, ale predsa, dobrá známka z herbológie sa vyrovnala s veľmi slabou z elixírov. Dúfali, že Goyla, ktorý bol rovnako tupý ako zákerný, vyhodia, no, žiaľ, nestalo sa tak. Bola to hanba, ale ako povedal Ron, človek nemôže mať v živote všetko.

A odrazu boli ich skrine prázdne a kufre plné, Nevillova ropucha sa našla v kúte na záchodoch; študenti dostali lístočky s upozornením, že počas prázdnin nesmú čarovať („vždy tajne dúfam, že nám to zabudnú dať,“ povedal Fred Weasley smutne); prišiel Hagrid, aby ich odviedol k flotile člnov, ktorá ich dopravila na druhú stranu jazera; nastúpili na rokfortský expres; rozprávali sa a smiali a krajina vôkol nich bola čoraz zelenšia a upravenejšia; keď uháňali popri muklovských mestečkách, kŕmili sa fazuľkami každej chuti; vyzliekli si čarodejnícke habity, obliekli si bundy a kabáty; a dorazili na stanicu King's Cross na nástupište deväť a tri štvrte.

Chvíľu im trvalo, kým všetci vystúpili. Pri turnikete stál starý zošúverený sprievodca, ktorý ich púšťal cez bránku po dvoch alebo po troch, pretože keby sa z murovanej steny vyvalili všetci naraz, bolo by to muklom určite čudné.

„Musíte k nám na pár dní prísť,“ povedal Ron, „obaja – pošlem vám sovu.“

„Veľká vďaka,“ povedal Harry, „ešte že sa mám na čo tešiť.“

Študenti, smerujúci k bráne, ktorá viedla späť do sveta muklov, do nich strkali. Niektorí na nich volali:

„Ahoj, Harry!“

„Maj sa, Potter!“

„Stále slávny,“ uškrnul sa naňho Ron.

Harry, Ron a Hermiona prešli spoločne do staničnej haly.

„Aha, mami, pozri, tam je!“

Bola to Ginny Weasleyová, Ronova mladšia sestra, no neukazovala na Rona.

„Harry Potter!“ zapišťala. „Pozri sa, mami! Vidím ho...“

„Buď tichšie, Ginny, a neukazuj prstom, nepatrí sa to.“

Pani Weasleyová sa na nich usmiala.

„Tak čo, mali ste ťažký rok?“ spýtala sa.

„Dosť,“ odvetil Harry. „Ďakujem za fondán i za pulóver, pani Weasleyová.“

„Ach, nemáš za čo, zlatko.“

„Tak čo, ideme?“

To bol strýko Vernon, ružolíci a fúzatý ako vždy, škaredo zazeral na Harryho, ktorý niesol v klietke sovu na železničnej stanici plnej obyčajných, normálnych ľudí. Za ním stála teta Petunia a Dudley, ktorý sa roztriasol, len čo Harryho zazrel.

„Vy ste určite Harryho príbuzní!“ zvolala pani Weasleyová.

„Dá sa to aj tak povedať,“ poznamenal stroho strýko Vernon. „Pohni sa, nemienim tu tvrdnúť celý deň.“ A odkráčal.

Harry si ešte vymenil pár slov s Ronom a Hermionou.

„Uvidíme sa na jeseň.“

„Dúfam, že budeš mať... pekné prázdniny,“ povedala Hermiona a rozpačito pozerala za strýkom Vernonom, úplne zhrozená, ako môže byť niekto taký nepríjemný.

„Aj ja dúfam,“ povedal Harry a všetkých prekvapilo, že sa pritom usmieva. „Oni nevedia, že doma nesmieme čarovať. Toto leto zažijem s Dudleym kopec zábavy...“