Harry Potter a Kameň mudrcov

„Len päť minút,“ prosíkal Harry.

„V nijakom prípade.“

„Ale profesora Dumbledora ste pustili...“

„Samozrejme, on je riaditeľ, to je niečo celkom iné. Potrebuješ si odpočinúť.“

„Ale veď odpočívam, pozrite sa, však ležím. Pekne vás prosím, pani Pomfreyová...“

„Dobre teda,“ povedala napokon, „ale len päť minút!“

A priviedla Rona s Hermionou.

„Harry!“

Hermiona vyzerala, že sa mu už-už vrhne okolo krku, no našťastie sa ovládla, lebo tá hlava ho naozaj bolela.

„Ach, Harry, báli sme sa, že zom..., teda Dumbledore sa bál, že...“

„Celá škola o tom hovorí,“ povedal Ron. „Čo sa tam dolu vlastne stalo?“

Bol to jeden z tých okamihov, keď pravdivý príbeh predčí aj tie najbláznivejšie výmysly. Harry im všetko vyrozprával: o Quirrellovi, o zrkadle, o kameni mudrcov, o Voldemortovi. Ron s Hermionou boli veľmi dobrí poslucháči. Na tých najnapínavejších miestach vždy híkali, a keď im Harry rozprával, čo mal Quirrell pod turbanom, Hermiona dokonca zvýskla.

„Takže kameň je zničený,“ povedal napokon Ron. „Flamel teda zomrie.“

„Aj ja som sa tomu čudoval, no Dumbledore si myslí, že... ako to len povedal? – ,pre vyrovnanú myseľ je smrť iba ďalším dobrodružstvom‘.“

„Vždy som tvrdil, že mu kvapká na karbid,“ povedal Ron, prekvapený, že jeho idol vraví také čudné veci.

„A ako ste dopadli vy dvaja?“

„No, šťastne sme sa dostali von,“ povedala Hermiona. „Rona som musela kriesiť – chvíľu to trvalo – potom sme uháňali do sovej voliéry poslať Dumbledorovi odkaz, no stretli sme sa s ním vo vstupnej hale – o všetkom už vedel – opýtal sa len: ,Harry šiel za ním, však?‘ a bežal na tretie poschodie.“

„Podľa teba vedel, že to urobíš?“ opýtal sa Ron. „Poslal ti predsa ten otcov neviditeľný plášť...“

„Teda!“ rozohnila sa Hermiona, „Ak o tom vedel... to by hádam... to je však hrozné... mohlo byť pokojne po tebe.“

„Ale nie je,“ povedal Harry zamyslene. „Zvláštny človek, ten Dumbledore. Asi mi chcel dať príležitosť. Nazdávam sa, že vie o všetkom, čo sa tu deje. Podľa mňa dobre vedel, čo zamýšľame, no namiesto toho, aby nám v tom zabránil, naučil nás všetko, čo sa nám mohlo zísť. Nie náhodou ma nechal, aby som prišiel na to, ako funguje to zrkadlo. Zrejme bol presvedčený, že iba ja mám právo stretnúť sa zoči-voči s Voldemortom, keď som ho už raz...“

„Tomu Dumbledorovi vážne kvapká na karbid,“ povedal Ron hrdo. „Počuj, dúfam, že budeš na záverečný večierok fit. Všetky body má, ako inak, Slizolin – posledný metlobalový zápas si prespal a keďže si tam nebol, Bystrohlav nás totálne prevalcoval – ale jedlo bude určite skvelé.“

V tej chvíli vtrhla dnu madam Pomfreyová.

„Ste tu už takmer pätnásť minút. VON!“ prikázala rázne.

Harry tvrdo zaspal, a keď sa ráno zobudil, cítil sa už oveľa lepšie.

„Chcel by som ísť na ten večierok,“ povedal pani Pomfreyovej, ktorá mu práve upratovala na stolíku škatuľky so sladkosťami. „Môžem, však?“

„Profesor Dumbledore mi kázal, aby som ťa pustila,“ povedala posmešne, akoby chcela dať najavo, že profesor Dumbledore si zrejme neuvedomuje, aké nebezpečenstvá môžu na človeka na takej oslave číhať. „A máš tu zase návštevu.“

„Fajn,“ potešil sa Harry. „A kto to je?“

V tej chvíli sa už Hagrid pokúšal prepchať cez dvere. A ako zvyčajne, keď niekam prišiel, vyzeral taký obrovský, až ste nadobudli pocit, že by sem mal mať vstup zakázaný. Posadil sa k Harrymu, pozrel sa naňho a z očí mu vyhŕkli slzy.

„Je – to – všetko – moja – chyba!“ vzlykal a dlaňami si zakrýval tvár. „Ja som tomu oplanovi povedal, ako sa dostane cez Chlpáčika! Ja som mu to vykrákal! To bolo to jediné, čo nevedel a ja som mu to povedal! Mohol ťa zahubiť! Všetko kvôli dračiemu vajcu! Už nikdy nebudem piť! Mali by ma vyraziť a nechať do smrti žiť s muklami!“

„Hagrid!“ okríkol ho Harry, ktorý sa už nemohol dlhšie pozerať, ako Hagrida zmárajú výčitky svedomia a žiaľ a do brady mu stekajú potoky sĺz. „Aj tak by sa to nejako dozvedel. Keby si mu to nepovedal, určite by si to zistil.“

„Mohlo byť po tebe!“ ručal Hagrid. „A nehovor jeho meno!“

„VOLDEMORT!“ skríkol Harry z plných pľúc a Hagrida to tak šokovalo, že razom prestal nariekať. „Stretol som sa s ním zoči-voči a budem mu vravieť Voldemort. No tak, Hagrid, nebuď smutný, kameň sme pred ním uchránili, už neexistuje, nemôže ho zneužiť. Daj si čokoládovú žabku, mám ich tu celú kopu...“

Hagrid si utrel chrbtom ruky nos a povedal: „Šmária, skoro som zabudol. Mám pre teba darček.“

„Dúfam, že nie chlebíček s lasičím mäsom?“ opýtal sa Harry vystrašene a Hagrid sa konečne zasmial.

„Čoby. Dumbledore mi dal včera voľno, aby som to zariadil. A to ma mohol, namojdušu, aj vyraziť – skrátka, toto som ti doniesol...“

Vyzeralo to ako nejaká vzácna kniha v koženom obale. Harry ju zvedavo otvoril. Boli v nej čarodejnícke fotografie. Z každej strany sa naňho usmievala jeho mama a otec.

„Poslal som sovy všetkým, čo chodili s vašimi do školy a poprosil ich o fotky... vedel som, že nemáš žiadnu... páčia sa ti?“

Harry od dojatia nevládal vôbec hovoriť a Hagrid to pochopil.