Harry Potter a Kameň mudrcov

„Si ešte veľmi mladý, preto sa ti to zdá nepochopiteľné, ale pre Nicolasa a Perenellu je to asi tak, ako keby si šli po veľmi, veľmi dlhom dni ľahnúť spať. Koniec koncov, pre vyrovnanú myseľ je smrť len ďalším veľkým dobrodružstvom. Vieš, kameň mudrcov nebol až taká úžasná vec. Je to niečo podobné, ako keď máš v živote toľko peňazí, koľko len chceš. To sú asi dve veci, po ktorých ľudia najviac túžia – problém je však v tom, že ľudia majú schopnosť vyberať si presne tie veci, ktoré im najviac škodia.“

Harry ležal na posteli a nebol schopný slova. Dumbledore si niečo pohmkával a usmial sa do stropu.

„Pán profesor?“ ozval sa Harry. „Myslel som si, že... ak ten kameň zmizol, Vol..., teda, Veď-Viete-Kto...“

„Pokojne mu hovor Voldemort, Harry. Vždy označuj veci ich pravými menami. Ak máš strach z mena, máš strach aj z veci.“

„Áno, pane. Takže, Voldemort bude pravdepodobne hľadať iné spôsoby, ako sa vrátiť, však? Zrejme je ešte vždy nažive.“

„Áno, Harry, máš pravdu. Stále je niekde tu, možno sa práve rozhliada po ďalšom tele, do ktorého by sa nasťahoval... keďže nie je celkom živý, nemožno ho zabiť. Nechal Quirrella zomrieť – voči svojim prívržencom je rovnako nemilosrdný ako voči svojim nepriateľom. Tak či onak, Harry, ty si síce len pozdržal jeho návrat k moci, v budúcnosti je rad na niekom inom, kto sa nebude báť pustiť do zdanlivo vopred prehratej bitky – ak sa mu vzoprú ďalší a ďalší, možno sa už nikdy nedostane k moci.“

Harry prikývol, no okamžite sa zarazil, pretože ho pritom hrozne rozbolela hlava. Potom povedal: „Chcel som vás tiež poprosiť, je tu ešte niekoľko vecí, o ktorých by som rád vedel pravdu...“

„Pravda...“ vzdychol si Dumbledore. „Pravda je nádherná a krutá zároveň, preto s ňou treba narábať veľmi opatrne. No nech je, ako chce, na tvoje otázky odpoviem – pokiaľ nebudem mať naozaj vážny dôvod tak neurobiť – za čo sa ti vopred ospravedlňujem. Rozhodne však nebudem klamať.“

„No, viete... Voldemort povedal, že moju mamu zabil preto, lebo sa ma pokúšala zachrániť. Prečo však Voldemortovi záležalo na tom, aby zabil mňa prvého?“

Dumbledore si zhlboka vzdychol.

„Žiaľ, hneď na prvú otázku, ktorú si mi položil, ti nemôžem odpovedať. Nie dnes. Nie teraz. Ale jedného dňa určite... teraz ju radšej pusť z hlavy, Harry. Keď budeš starší... viem, že to nerád počúvaš... dozvieš sa to, keď budeš na to pripravený.“

A Harry vedel, že nemá zmysel o tom diskutovať.

„Ale prečo sa ma nemohol Quirrell dotknúť?“

„Tvoja mama zomrela, aby ťa zachránila. Ak existuje na svete niečo, čomu Voldemort nerozumie, tak je to láska. Neuvedomil si, že láska tvojej mamy dokáže byť taká mocná, že zanecháva znamenie... Nie je to jazva, ani nič viditeľné... je to hlboká láska niekoho, kto už síce nežije, no jeho cit nás bude navždy chrániť. Človek je ním preniknutý. Quirrell, plný nenávisti, chamtivosti a túžbe po moci sa o svoju dušu delil s Voldemortom, preto sa ťa nemohol dotknúť. Každý dotyk človeka, poznačeného niečím takým úžasným, mu spôsoboval muky.“

Dumbledora odrazu zaujal vtáčik na okennom parapete a nechal Harrymu čas, aby si utrel uplakané oči do prikrývky. Keď znova mohol hovoriť, spýtal sa: „A neviditeľný plášť – neviete, kto mi ho poslal?“

„Ach – tvoj otec si ho u mňa schoval, tak som si myslel, že sa ti možno zíde.“ Dumbledorovi zažiarili iskierky v očiach. „Praktická vecička... tvoj otec ho využíval najmä na to, aby sa prešmykol do kuchyne a ukradol tam niečo pod zub.“

„A ešte čosi...“

„Tak spusť.“

„Quirrell a Snape...“

„Profesor Snape, Harry...“

„Áno, ten – Quirrell povedal, že ma nenávidí, lebo nenávidel môjho otca. Je to pravda?“

„No, tá nenávisť bola u nich vzájomná. Asi ako v prípade teba a pána Malfoya. A potom tvoj otec urobil čosi, čo mu Snape nikdy nevedel zabudnúť.“

„Čo?“

„Zachránil mu život.“

„Čože?“

„Veru tak...“ povedal Dumbledore zasnene. „Zvláštne, ako ľudia rozmýšľajú, však? Profesor Snape sa nedokázal vyrovnať s tým, že je dlžníkom tvojho otca... Osobne si myslím, že ťa počas celého roka chránil zo všetkých síl práve preto, lebo tým chcel splatiť svoj starý dlh. Teraz môže opäť v pokoji nenávidieť spomienku na tvojho otca.“

Harry sa pokúšal pochopiť to, no v hlave mu tak hučalo, že s tým radšej prestal.

„A ešte jedna vec, pane...“

„Naozaj, len jedna?“

„Ako to, že sa kameň dostal zo zrkadla ku mne?“

„Ach, som rád, že sa ma pýtaš práve na toto. Bol to jeden z mojich lepších nápadov a medzi nami dvoma, to už je čo povedať. Kameň mudrcov nájde iba ten, kto ho túži nájsť, no nechce ho použiť, tí ostatní sa v zrkadle uvidia, ako vyrábajú zlato, alebo pijú elixír života. Môj mozog občas prekvapí aj mňa samého... Tak a teraz už dosť otázok. Navrhujem, aby si sa pustil do týchto dobrôt. Ach! Fazuľky každej chuti! Keď som bol mladý, zjedol som jednu, z ktorej som sa skoro pogrcal, a od tých čias som ich neokúsil – ale jednu by som vari len mohol skúsiť, čo povieš?“

Usmial sa a hodil si do úst žltohnedú fazuľku. Prehltol ju a povedal: „Smola. Ušný maz.“

Sestrička madam Pomfreyová bola milá pani, no veľmi prísna.