Harry Potter a Kameň mudrcov

„Je so mnou, kamkoľvek sa pohnem,“ povedal Quirrell potichu. „Stretol som sa s ním počas svojich ciest po svete. Bol som naivný mladík s plnou hlavou smiešnych predstáv o dobre a zle... Lord Voldemort mi ukázal, ako veľmi som sa mýlil. Dobro ani zlo neexistuje, existuje len moc a tí, čo sú príliš slabí, aby ju získali... odvtedy mu verne slúžim, aj keď som ho už mnohokrát sklamal. Musel byť na mňa veľmi prísny.“ Quirrell sa odrazu zachvel. „Chyby len tak ľahko neodpúšťa. Keď sa mi nepodarilo ukradnúť kameň mudrcov z Gringottbanky, bol so mnou veľmi nespokojný. Potrestal ma... rozhodol sa, že ma bude musieť viac kontrolovať...“

Quirrellovi preskočil hlas. Harry si spomenul na svoj výlet do Šikmej uličky – ako len mohol byť taký hlúpy? V ten deň tam predsa Quirrella videl, podával si s ním ruku v Deravom kotlíku.

Quirrell pošepky zúril.

„Nerozumiem tomu... že by bol ten kameň v tom zrkadle? Mám ho rozbiť?“

Harry úporne premýšľal.

Zo všetkého najviac na svete túžim, pomyslel si, nájsť kameň mudrcov skôr ako Quirrell. Takže ak sa pozriem do zrkadla, mal by som tam vidieť seba i ten kameň – to znamená, že budem vedieť, kde je ukrytý! Ale ako sa len pozrieť do zrkadla tak, aby si Quirrell nevšimol, čo zamýšľam?

Pokúsil sa presunúť trochu doľava, aby sa dostal pred zrkadlo a Quirrell to nezbadal, no povrazy pevne obopnuté okolo členkov mu to nedovolili – zakopol a spadol. Quirrell si ho nevšímal. Naďalej sa rozprával sám so sebou.

„Čo len to zrkadlo robí? Ako funguje? Majstre, pomôž mi!“

A na Harryho úžas sa ozval hlas, ktorý akoby vychádzal so samotného Quirrella.

„Použi toho chlapca... použi toho chlapca...“

Quirrell sa obrátil k Harrymu.

„Áno. Potter – poď sem.“

Tleskol dlaňami a povrazy z Harryho odpadli. Harry pomaly vstal.

„Poď sem,“ zopakoval Quirrell. „Pozri sa do zrkadla a povedz mi, čo vidíš.“

Harry sa postavil pred zrkadlo. Stačí, ak mu nepoviem pravdu o tom, čo vidím.

Quirrell sa postavil tesne zaňho. Harry zacítil ten čudný pach, o ktorom sa domnieval, že vychádza z Quirrellovho turbana. Zatvoril oči, predstúpil tesne pred zrkadlo a opäť ich otvoril.

Videl svoj odraz, spočiatku veľmi bledý a vyľakaný. No o chvíľu sa naňho jeho odraz usmial. Chlapec, ktorého videl, si strčil ruku do vrecka a vytiahol odtiaľ krvavočervený kameň. Žmurkol na Harryho a vsunul mu kameň do vrecka – keď to urobil, Harry zacítil, že mu do vrecka naozaj vkĺzlo niečo ťažké. Zvláštne – neuveriteľné – mal kameň mudrcov.

„No?“ opýtal sa Quirrell nedočkavo.

Harry pozbieral zvyšky odvahy.

„Vidím seba, ako si podávam ruku s Dumbledorom,“ zaklamal. „Vy – vyhral som pre Charbromil školský pohár.“

Quirrell sa rozzúril.

„Uhni,“ prikázal mu. Keď Harry ustúpil, stále cítil, ako sa mu kameň opiera o nohu. Čo keby sa pokúsil utiecť?

No neprešiel ani päť krokov, keď prostredníctvom Quirrella, ktorý však ani nepohol perami, prehovoril prenikavý hlas.

„Klame...! Klame...!“

„Potter, okamžite sa vráť!“ zakričal Quirrell. „Už aj mi povedz pravdu! Čo si tam videl?“

Opäť sa ozval ten vysoký hlas.

„Chcem sa s ním pozhovárať... zoči-voči...“

„Ale, majstre, ste príliš slabý...“

Harry mal pocit, akoby ho spútalo Diabolské osídlo. Nevládal sa ani pohnúť. Zhrozene sa prizeral, ako sa Quirrell dotkol turbana a začal ho rozmotávať. Čo to má znamenať? Turban spadol na zem. Quirrellova hlava vyzerala bez neho nezvyčajne maličká. A potom sa obrátil.

Harry by od hrôzy aj vykríkol, no nevládal zo seba vydať ani hláska. Tam, kde by mal mať Quirrell temeno, bola tvár, najohyzdnejšia tvár, akú kedy Harry videl. Biela ako krieda s planúcimi červenými očami, namiesto nozdier mala len štrbiny, ako máva had.

„Harry Potter...“ zašepkala.

Harry chcel ustúpiť o krok vzad, nohy ho však nepočúvali.

„Vidíš, čo zo mňa zostalo?“ povedala tvár. „Len tieň a para... Nadobúdam formu, len keď zdieľam niekoho telo... našťastie je dosť tých, ktorí sú ochotní prepožičať mi srdce i myseľ... počas posledných troch týždňov mi dávala silu krv jednorožca... videl si v lese môjho verného Quirrella, ako ju pre mňa pije... a keď budem mať elixír života, vytvorím si vlastné telo... tak prečo mi nedáš ten kameň, čo máš vo vrecku?“

Takže to vie. Harrymu akoby sa odrazu opäť vrátila sila do nôh. Tackavo ustupoval.

„Nebuď hlúpy,“ zavrčala tvár. „Zachráň si holý život a pridaj sa ku mne... inak ťa stihne rovnaký osud ako tvojich rodičov... keď zomierali, prosili o zľutovanie...“

„KLAMEŠ!“ vykríkol Harry.

Quirrell k nemu stále cúval chrbtom tak, aby Voldemort na Harryho videl. Diabolská tvár sa teraz usmievala.