Harry Potter a Kameň mudrcov

Vykročil dopredu a biela kráľovná zaútočila. Kamennou rukou ho surovo zasiahla do hlavy a on padol na šachovnicu – Hermiona vykríkla, no zostala na svojom políčku – biela kráľovná odtiahla Rona nabok. Zdalo sa, že je v bezvedomí.

Otrasený Harry postúpil o tri políčka doľava.

Biely kráľ si sňal z hlavy korunu a hodil mu ju k nohám. Vyhrali. Šachové figúrky sa rozostúpili, poklonili sa a uvoľnili im dvere. Harry s Hermionou venovali Ronovi posledný, zúfalý pohľad, vošli do dverí a vykročili po ďalšej spojovacej chodbe.

„Čo ak je...?“

„Nič mu nie je,“ presviedčal Harry sám seba. „Čo myslíš, čo nás čaká teraz?“

„Máme za sebou Sproutovú, to bolo to Diablovo osídlo; Flitwick zrejme vymyslel to s tými kľúčami; McGonagallová začarovala šachové figúrky, aby vyzerali ako živé; takže už nám zostáva len Quirrell a Snape...“

Dorazili k ďalším dverám.

„Tak čo?“ zašepkal Harry.

„Môžeme.“

Harry ich otvoril.

Zacítili nechutný zápach, obaja si rýchlo zakryli nosy plášťami. Uslzenými očami zazreli na dlážke pred sebou trola – bol ešte väčší ako ten, s ktorým mali už raz do činenia – nehybne tam ležal s krvavou hrčou na hlave.

„Som rád, že s týmto tu už bojovať nemusíme,“ zašepkal Harry a opatrne prekročil jednu z trolových ozrutných nôh. „Vypadnime odtiaľto, lebo sa zadusím.“

Otvoril ďalšie dvere a báli sa nazrieť dovnútra, čo ich čaká – no nebolo tam nič také, čo by vzbudzovalo strach, akurát stôl a na ňom stálo v rade vedľa seba sedem fľaštičiek rôzneho tvaru.

„Snape,“ povedal Harry. „Čo máme robiť?“

Keď prekročili prah, dvere za ich chrbtom odrazu pohltili plamene. Nebol to však obyčajný oheň, ale purpurovočervený. V tej istej chvíli zahalili plamene – no tentoraz čierne – aj dvere na opačnej strane miestnosti. Boli v pasci.

„Aha, tam!“ Hermiona schmatla papierovú rolku, položenú vedľa fľašiek. Harry jej nazeral cez plece a čítal:

Nebezpečenstvo je pred tebou, za sebou pokoj máš,
dve z nás isto pomôžu ti, ktorúkoľvek požiadaš;
len jedna z nás cestu ďalej otvára ti,
kto odpije z druhej, bude sa môcť vrátiť;
dve z nás žihľavové víno naplnilo,
zato v troch jed striehne so smrtiacou silou.
Ak tu nechceš ostať, po jednej z nás siahni,
a našich rád drž sa, uvidíš, že správnych.
Prvá rada: nech kdekoľvek jed sa bude ukrývať,
vľavo od neho vždy žihľavové víno bude stáť.
Druhá: my tu na okrajoch, každá iná,
no ak chceš ísť ďalej, pokojne nás míňaj.
Tretia rada: ako vidíš, naše tvary rôzne sú,
najmenšia a ani najväčšia smrť v sebe nenesú.
Štvrtá: tie, čo druhú zľava, druhú sprava vidíš stáť,
chutia síce rovnako, no rozličné sú na pohľad.

Hermiona si zhlboka vzdychla a zmätený Harry si všimol, že sa usmieva, hoci jemu veru do smiechu nebolo.

„Skvelé,“ tešila sa Hermiona. „Toto nie je kúzlo – to je hlavolam. Aj najväčší čarodejníci bez štipky logiky by tu stáli do smrti.“

„To budeme zrejme aj my, nie?“

„Pochopiteľne, že nie,“ odvetila Hermiona. „Na tom papieri je všetko, čo potrebujeme. Sedem fľašiek: v troch z nich je jed; v dvoch víno; jedna nás dopraví cez čierny oheň; druhá prevedie späť cez červený.“

„Ale ako budeme vedieť, z ktorej sa napiť?“

„Vydrž chvíľu.“

Hermiona si prečítala papier niekoľkokrát za sebou. Potom chodila hore-dole popri zoradených fľaškách, čosi si hundrala popod nos a ukazovala na ne. Napokon tleskla dlaňami.

„Mám to,“ povedala. „Najmenšia fľaštička nám pomôže cez čierny oheň – ku kameňu mudrcov.“

Harry sa zadíval na drobnú fľašku.

„Je tam dosť len pre jedného z nás,“ povedal. „Sotva na jeden glg.“

Pozreli jeden na druhého.

„Ktorá ti umožní vrátiť sa purpurovými plameňmi späť?“

Hermiona ukázala prstom na baňatú fľašu na pravom konci radu.

„Z tej sa napiješ ty,“ povedal Harry. „Nie, počúvaj, vráť sa a vezmi Rona. Z komnaty lietajúcich kľúčov si zoberte metly, tie vás vynesú cez padacie dvierka – keď preletíte ponad Chlpáčika, bežte rovno do sovej voliéry a pošlite Dumbledorovi Hedvigu, že ho potrebujeme. Možno sa mi podarí Snapa na chvíľu zdržať, no pravdu povediac, nie som preňho rovnocenný protivník.“

„Ale, Harry – čo ak je s ním aj Veď-Vieš-Kto?“

„Pozri – raz som už šťastie mal, či nie?“ povedal Harry a ukázal si na jazvu. „Hádam ma ani tentoraz neopustí.“

Hermione sa chvela pera, odrazu sa vrhla na Harryho a z celej sily ho objala.

„Hermiona!“

„Harry – ty si veľký čarodejník, naozaj.“