Harry Potter a Kameň mudrcov

„Urob niečo,“ hlesol zúfalo.

Hermiona pristúpila bližšie.

„Neville,“ povedala, „naozaj ma to hrozne, ale hrozne mrzí.“

Zdvihla prútik.

„Petrificus totalus!“ zvolala a ukázala na Nevilla.

Nevillovi plesli paže k telu. Nohy mu priskočili k sebe. Celé telo mu zmeravelo, chvíľu sa knísal na mieste a potom padol ako lata dolu nosom.

Hermiona utekala k nemu a prevrátila ho. Neville mal zaseknuté obe sánky a nemohol rozprávať. Mohol hýbať jedine očami a tie na nich s hrôzou hľadeli.

„Čo to bolo za zaklínadlo?“ zašepkal Harry.

„Absolútne znecitlivenie,“ povedala Hermiona zúfalo. „Ach, Neville, je mi to naozaj nesmierne ľúto.“

„Nemáme čas ti to vysvetľovať, Neville,“ povedal Harry.

„Neskôr nás určite pochopíš,“ dodal Ron, prekročili ho a prehodili si cez hlavy neviditeľný plášť.

No už to, že nechali ležať Nevilla bezmocne na dlážke, neveštilo nič dobré. Boli takí nervózni, že tieň každej sochy im pripomínal Filcha a pri každom vzdialenom závane vetra sa strhávali v domnení, že sa na nich rúti duch Zloduch.

Len čo došli k prvému schodišťu, celkom hore zbadali pani Norrisovú.

„Kopnime ju, veď teraz môžeme,“ zašepkal Ron Harrymu do ucha, no ten pokrútil hlavou. Keď opatrne kráčali popri nej, pani Norrisová namierila na nich svoje dva lampáše, ale to bolo všetko.

Nestretli nikoho, až kým neprišli ku schodišťu vedúcemu k chodbe na treťom poschodí. Tesne pred nimi sa odrazu vynoril duch Zloduch, ktorý práve uvoľňoval koberec na schodoch, aby sa na ňom ľudia ráno potkýnali.

„Kto je tu?“ opýtal sa, keď sa blížili k nemu. Jeho podlé, čierne oči sa zúžili. „Viem, že si tu, len ťa nevidím. Si strašidlo, prízrak, alebo mizerný študentík?“

Vyletel vysoko do vzduchu, vznášal sa sem a tam a žmurkal smerom k nim.

„Musím zavolať Filcha, veru tak, zakráda sa tu ktosi neviditeľný.“

Harrymu skrsla v hlave myšlienka.

„Počuj, Zloduch,“ prihovoril sa mu chrapľavým hlasom, „Krvavý barón má svoje dôvody, prečo chce byť neviditeľný.“

Duch Zloduch od strachu takmer zletel na zem. Včas sa však spamätal a zastal asi pol metra nad schodami.

„Prepáčte, vaša krvavosť, úctivý služobníček,“ povedal úlisné. „Moja chyba, moja chyba – nevidel som vás – namojveru nevidel, ste neviditeľný – prepáčte starému Zloduchovi tento drobný žartík, pane.“

„Mám tu prácu, Zloduch,“ zakrákal Harry. „Dnes v noci sa tomuto miestu radšej vyhni.“

„Vyhnem, pane, môžete sa spoľahnúť, že sa vyhnem,“ sľuboval Zloduch a opäť sa vzniesol do výšky. „Dúfam, že sa vám tá prácička vydarí, pán barón, nebudem vás viac rušiť.“

A odletel.

„Výborne, Harry!“ zašepkal Ron.

O pár sekúnd sa ocitli na mieste, pred nimi bola dlhá chodba na treťom poschodí – a dvere do nej otvorené.

„A máme to,“ povedal Harry potichu, „Snapovi sa už podarilo prekabátiť Chlpáčika.“

Tie otvorené dvere akoby všetkým trom len pripomenuli, čo ich čaká. Harry sa pod plášťom obrátil k Ronovi a Hermione.

„Ak sa chcete vrátiť, nebudem vám to mať za zlé,“ povedal im. „Môžete si vziať aj plášť, už ho nebudem potrebovať.“

„Nebuď hlúpy,“ povedal Ron.

„Ideme s tebou,“ vyhlásila Hermiona.

Harry otvoril dvere dokorán.

Tie zavŕzgali a do uší im doľahlo ohlušujúce vrčanie. Všetky tri psie ňufáky zúrivo vetrili ich smerom, hoci ich nebolo vidno.

„Čo to má tam pri nohách?“ zašepkala Hermiona.

„Vyzerá to ako harfa,“ povedal Ron. „Určite ju tam nechal Snape.“

„Nezabudnite, zobudí sa v tej chvíli, ako prestanem hrať,“ povedal Harry. „Takže, poďme na to...“

Priložil si k perám Hagridovu flautu a fúkol do nej. Nebola to ozajstná melódia, no už pri prvom tóne začali oblude klesať viečka. Harry sa radšej ani nenadychoval. Postupne psie vrčanie ustalo – psisko sa kymácalo, potom kleslo na kolená a vzápätí žuchlo na zem a spalo ako zabité.

„Len neprestávaj,“ vystríhal Harryho Ron, keď vykĺzli spod plášťa a zakrádali sa k padacím dvierkam. Pristúpili k obrovským psím hlavám a zacítili horúci, smradľavý dych.

„Myslím si, že môžeme tie dvere otvoriť,“ povedal Ron a hľadel ponad psiskov chrbát. „Chceš ísť prvá, Hermiona?“

„Nie, nechcem.“

„Dobre.“ Ron zaťal zuby a opatrne prekročil psie nohy. Zohol sa a potiahol krúžok na padacích dverách, tie hneď povolili a otvorili sa.

„Čo vidíš?“ opýtala sa Hermiona prestrašene.

„Nič – len tmu – zliezť sa tam nedá, musíme skočiť.“

Harry, ktorý stále hral na flaute, zamával na Rona, aby upútal jeho pozornosť, a ukázal na seba.

„Chceš ísť prvý? Určite?“ spýtal sa ho Ron. „Neviem, ako je to hlboké. Daj flautu Hermione, aby sa nezobudil.“

Harry jej podal flautu. V priebehu niekoľkých sekúnd, čo bolo ticho, pes zavrčal a šklbol sa, no len čo začala Hermiona hrať, znova upadol do hlbokého spánku.

Harry cez neho preliezol a nazrel do tmavej diery.

Zem vidieť nebolo.

Vliezol do otvoru a zostal visieť za končeky prstov. Potom sa pozrel dohora na Rona a povedal: „Ak sa mi niečo stane, nechoďte za mnou. Utekajte rovno do sovej voliéry a pošlite Dumbledorovi Hedvigu, dobre?“