Harry Potter a Kameň mudrcov

„Možné to je,“ pripustil Hagrid, zmraštil čelo a pokúšal sa spomenúť si. „Hej... pýtal sa ma, čo robím, povedal som, že som tu hájnikom... chcel vedieť, aké zvery tu mám... tak som mu povedal... a ešte som mu povedal, že vždy som chcel mať draka... a potom... už sa dobre nepamätám, furt mi kupoval dáky chľast... aha, už viem... potom ten chlapík vravel, že má u seba dračie vajce a že si môžeme oň zahrať karty, ak chcem... chápete, chcel mať istotu, že sa oň fakt dokážem postarať, nedal by ho len tak mírnix-dírnix hocikomu... tak som mu povedal, že po Chlpáčikovi zvládnem draka ľavou zadnou...“

„A – nevypytoval sa na Chlpáčika?“ opýtal sa Harry a zo všetkých síl sa usiloval, aby jeho hlas znel pokojne.

„Hm – jasné, že hej – trojhlavého psa nestretne človek na každom rohu, no nie? Tak som mu povedal, že Chlpáčik je úplný baránok, keď človek vie, ako naňho, stačí trochu muzičky a hneď drichme...“

Hagrid sa odrazu zháčil.

„To som mu nemal!“ vyhŕkol. „Šmária, to som pokašľal! Hej – kam letíte?“

Harry, Ron a Hermiona neprevraveli medzi sebou ani slovko, kým nedorazili do vstupnej haly, kde bolo prekvapujúco chladno a šero.

„Musíme ísť za Dumbledorom,“ vyhlásil Harry. „Hagrid tomu cudzincovi prezradil, ako sa dostane cez Chlpáčika, a pod tým plášťom bol buď Snape, alebo Voldemort – opiť Hagrida musela byť preňho hračka. Len dúfam, že nám Dumbledore uverí. Firenze to môže tiež potvrdiť, ak mu v tom však Bane nezabráni. Ozaj, kde býva Dumbledore?“

Rozhliadali sa vôkol seba, akoby dúfali, že uvidia nejakú tabuľku, ktorá im ukáže, kadiaľ majú ísť. Nikdy im nikto nepovedal, kde Dumbledore býva, a tiež nevedeli o nikom, kto by ho bol navštívil.

„Budeme sa musieť...“ začal Harry, no odrazu sa halou rozoznel akýsi hlas.

„Hej, vy traja, čo robíte tu vnútri?“

Bola to profesorka McGonagallová, ktorá niesla plnú náruč kníh.

„Chceme ísť za profesorom Dumbledorom,“ povedala Hermiona, Harrymu s Ronom sa zdalo, že až príliš odvážne.

„Za profesorom Dumbledorom?“ čudovala sa profesorka McGonagallová, akoby to bolo čosi nanajvýš podozrivé. „A načo?“

Harry preglgol – čo teraz?

„To je tajomstvo,“ povedal, no vzápätí to hneď oľutoval, lebo nozdry profesorky McGonagallovej sa razom rozšírili.

„Profesor Dumbledore odišiel pred desiatimi minútami,“ povedala odmerane. „Dostal naliehavú sovu z Ministerstva mágie a okamžite odletel do Londýna.“

„On odišiel?“ hlesol Harry zúfalo. „Teraz?“

„Profesor Dumbledore je veľký čarodej, Potter, má veľa povinností...“

„Ale toto je dôležité.“

„To, čo máte na srdci, je podľa vás dôležitejšie ako Ministerstvo mágie, Potter?“

„Viete, pani profesorka,“ začal Harry bez akejkoľvek obozretnosti, „týka sa to kameňa mudrcov...“

Profesorka McGonagallová čakala zrejme všeličo, ale toto jej vyrazilo dych. Knihy jej vypadli z rúk a ona sa vôbec neunúvala zdvihnúť ich.

„Ako to, že...“ nevychádzala z údivu. „Pani profesorka, myslím si – teda viem – že Sn... že niekto sa pokúsi ukradnúť kameň mudrcov. Musím súrne hovoriť s profesorom Dumbledorom.“

V profesorkinom pohľade sa zračila hrôza a pochybnosti zároveň.

„Profesor Dumbledore sa vráti zajtra,“ povedala napokon. „Neviem, ako ste sa dozvedeli o kameni mudrcov, no môžete si byť istí, že ho nik neukradne, je naozaj dobre strážený.“

„Ale pani profesorka...“

„Potter, viem, čo hovorím,“ povedala úsečne. Zohla sa a pozbierala rozsypané knihy. „Navrhujem, aby ste šli von a užívali si slnka.“

Oni sa však ani nehli.

„Stane sa to dnes v noci,“ povedal Harry, keď si bol istý, že profesorka McGonagallová ich už nepočuje. „Snape dnes v noci prejde padacími dvierkami. Zistil všetko, čo potreboval, a zbavil sa aj Dumbledora. Ten odkaz mu poslal on, stavím sa, že Ministerstvo mágie bude riadne vyvalené, keď sa tam objaví.“

„Ale čo môžeme...“

Hermiona sa strhla. Harry a Ron sa otočili.

Za nimi stál Snape.

„Ale, ale, dobrý deň prajem,“ prihovoril sa im sladkým hláskom.

Hľadeli naňho v nemom úžase.

„Nemali by ste byť vnútri, keď je vonku tak krásne,“ povedal a na tvári sa mu zjavil čudný, kŕčovitý úsmev.

„Boli sme za...“ začal Harry bez toho, aby vedel, ako pokračovať.

„Mali by ste byť opatrnejší,“ poznamenal Snape. „Keď sa tu budete takto ponevierať, ostatní si budú myslieť, že máte za lubom niečo nekalé. A Chrabromil si nemôže dovoliť stratiť ani jediný bod, je tak?“

Harry očervenel. Zvrtli sa, že idú von, no Snape ich zavolal späť.

„Majte sa na pozore, Potter – ak vás ešte raz niekto prichytí pri nočnom výlete, osobne sa postarám o to, aby vás vyrazili. Prajem vám pekný deň.“

A odkráčal smerom k zborovni.

Keď vyšli na kamenné schody, Harry sa obrátil k ostatným.

„Takže, urobíme to takto,“ zašepkal naliehavým hlasom. „Jeden z nás bude strážiť Snapa – postaví sa pred zborovňu, a keď Snape vyjde, bude ho sledovať. Hermiona, vezmi si ho na starosť ty.“

„Prečo práve ja?“

„To je predsa jasné,“ povedal Ron. „Môžeš predstierať, že čakáš na profesora Flitwicka, chápeš.“ A zmeneným hlasom spustil: „Ach, pán profesor Flitwick, tak hrozne ma to trápi, asi mám zle otázku štrnásť b...“