Harry Potter a Kameň mudrcov

Harry robil, čo mohol, pokúšal sa nemyslieť na pálčivú bolesť v hlave, ktorá ho sužovala odvtedy, čo sa vrátili zo Zakázaného lesa. Neville sa nazdával, že Harry je taký zúbožený preto, lebo nemôže spávať, a pravdou aj bolo, že Harryho v noci ťažili nočné mory, len s tým rozdielom, že tentoraz boli oveľa desivejšie: snívalo sa mu totiž o zahalenej postave, ktorej z tváre kvapká krv.

Zdalo sa, že Ron s Hermionou si kvôli kameňu mudrcov nerobili až takú ťažkú hlavu ako Harry, možno preto, že nevideli v lese to, čo on, alebo že nemali na čele jazvy, ktoré by ich tak strašne pálili. Pomyslenie na Voldemorta ich určite desilo, Voldemort ich však nemátal vo sne, a navyše boli takí zaneprázdnení učením, že nemali čas trápiť sa tým, čo sa Snape alebo ktokoľvek iný chystá podniknúť.

Ako poslednú mali skúšku z dejín mágie. Celú hodinu odpovedali na otázky o bláznivých starých čarodejoch, čo vymysleli samomiešacie kotlíky, a potom už mali pred sebou celý, celučičký úžasný týždeň voľna, kým im neoznámia výsledky skúšok. Keď im duch profesora Binnsa oznámil, aby položili brká a zrolovali pergameny, Harry sa nedokázal radovať spolu s ostatnými.

„Bolo to oveľa ľahšie, ako som si myslela,“ vyhlásila Hermiona, keď sa pridali k davu, ktorý smeroval von na slnečné lúky. „Vôbec som sa nemusela učiť to nariadenie o vlkolakoch z roku 1637, ani povstanie Elfrica Nedočkavého.“

Hermiona si po každej písomke s obľubou kontrolovala, čo napísala, Ron jej však teraz dal jasne najavo, že mu to lezie na nervy, a tak zišli dolu k jazeru a zvalili sa pod strom. Weasleyovské dvojčatá s Lee Jordanom šteklili chápadla obrovskej sépie, ktorá sa vyhrievala v teplej plytčine.

„Konečne žiadne učenie,“ vzdychol si Ron šťastne a natiahol sa do trávy. „Prečo sa netešíš, Harry, veď máme ešte týždeň, kým sa dozvieme, ako zle sme to urobili, nemusíš sa tým trápiť už teraz.“

Harry si šúchal čelo.

„Keby som len vedel, čo to znamená!“ vybuchol. „Tá jazva ma stále páli – stávalo sa mi to aj predtým, no nikdy nie tak často ako teraz.“

„Choď za madam Pomfreyovou,“ poradila mu Hermiona.

„Nie som chorý,“ namietol Harry. „Možno je to výstraha... že sa blíži nebezpečenstvo...“

Ronovi sa nechcelo rozmýšľať, bolo príliš teplo.

„Harry, pusť to z hlavy, Hermiona má pravdu, ak je Dumbledore nablízku, kameň je v bezpečí. A navyše nemáme nijaký dôkaz o tom, že sa Snapovi podarilo zistiť, ako prekabátiť Chlpáčika. Už mu raz skoro nohu odhryzol, viackrát to podľa mňa riskovať nebude. A Hagrid Dumbledora určite nezradí, to by skôr Neville hral metlobal za Anglicko.“

Harry prikývol, no nemohol sa zbaviť nepríjemného pocitu, že mu uniklo niečo veľmi dôležité. Keď sa im to pokúšal vysvetliť, Hermiona povedala: „To je z tých skúšok. Včera v noci som sa zobudila na to, že si nahlas opakujem poznámky z transfigurácie, a vtom som si spomenula, veď tú skúšku sme už robili!“

Harry bol však presvedčený, že nepokoj, ktorý pociťuje, nemá nič spoločné so školou. Pozoroval sovu, ktorá s listom v zobáku letela belasou oblohou smerom k škole. Hagrid bol jediný, kto mu posielal listy. Hagrid by Dumbledora nikdy nezradil. Hagrid by nikdy nikomu nepovedal, ako sa dá prejsť okolo Chlpáčika... nikdy... iba ak...

Harry vyskočil na rovné nohy.

„Kam ideš?“ opýtal sa ho Ron ospalo.

„Práve mi niečo zišlo na um,“ povedal Harry. Odrazu zbledol. „Musíme ísť za Hagridom, hneď a zaraz.“

„Prečo?“ dychčala Hermiona, keď utekala za Harrym.

„Podľa vás to nie je trochu čudné,“ vysvetľoval im Harry, kým sa štverali hore trávnatým úbočím, „že Hagrid po ničom inom na svete tak netúžil ako po drakovi, a odrazu sa objaví záhadný cudzinec a strčí mu do vrecka dračie vajce? Koľko ľudí chodí po svete s dračími vajcami, keď všetci vedia, že čarodejnícke zákony to nedovoľujú? To je naozaj šťastie, že natrafil práve na Hagrida, nemyslíte? Prečo mi to len nenapadlo skôr?“

„O čom to hovoríte?“ nechápal Ron, no Harry sa rozbehol krížom cez lúku smerom k lesu a neodpovedal mu.

Hagrid sedel pred domom v kresle, nohavice i rukávy mal vysúkané a lúpal do veľkej misy hrášok.

„Ahojte,“ usmial sa na nich. „Po skúškach? Dáte si niečo na pitie?“

„Veľmi radi...“ povedal Ron, no Harry ho prerušil.

„Nie, nemáme čas. Hagrid, musím sa ťa niečo spýtať. Pamätáš sa na tú noc, keď si dostal Norberta? Ako vyzeral ten cudzinec, s ktorým si hral karty?“

„A čo ja viem,“ odvetil Hagrid ľahostajne, „celý čas bol zababušený v plášti.“

Keď videl, ako zhrozene sa naňho všetci traja pozerajú, zvraštil obočie.

„Na tom nie je nič čudné, v Rokfortskej lebke nájdete všelijaké týpky – myslím v tej krčme dolu v dedine. Asi to bol obchodník s drakmi. Do tváre som mu nevidel, na hlave mal furt tú kapucňu.“

Harry sa posadil vedľa misy s hráškom.

„O čom ste sa rozprávali, Hagrid? Hovoril si mu niečo o Rokforte?“