Harry Potter a Kameň mudrcov

Každý z nich schytil jednu metlu. Potom sa odrazili od zeme a vyleteli do mračna kľúčov. Zaháňali sa rukami, chňapali naprázdno, no začarované kľúče vyletúvali nahor a klesali nadol tak rýchlo, že bolo takmer nemožné chytiť ich.

Nie náhodou však bol Harry najmladším stíhačom storočia. Mal mimoriadnu schopnosť zazrieť to, čo iní nevideli. Keď sa asi minútu prepletal pomedzi skrumáž dúhových pierok, všimol si veľký, strieborný kľúč, ktorý mal trochu ohnuté krídlo, akoby ho už raz niekto držal a nešetrne pchal do kľúčovej dierky.

„Tamten!“ zvolal na svojich kamarátov. „Ten veľký – tam – nie tam – ten s tými žiarivomodrými krídlami – pierka má na jednej strane trochu pokrútené.“

Ron vyštartoval smerom, ktorým mu Harry prikázal, a vzápätí narazil hlavou do stropu a takmer spadol z metly.

„Musíme ho obkľúčiť!“ zvolal Harry, nespúšťajúc pritom zrak z kľúča s poškodeným krídlom. „Ron, ty sa k nemu priblížiš zvrchu – Hermiona, ty zostaň pod ním a odrež mu cestu nadol – a ja sa pokúsim ho chytiť. Pripraviť sa, TERAZ!“

Ron vyštartoval dohora, Hermiona klesla dolu, kľúč sa obom vyhol a Harry po ňom bleskovo vyštartoval; kľúč letel rovno proti stene, Harry sa naklonil dopredu a dlaňou ho pripleskol o kamennú stenu, pričom sa ozvalo škaredé zaprašťanie. Vysokou komnatou sa rozliehal jasot Hermiony a Rona.

Vzápätí pristáli, Harry sa rozbehol k dverám s ustavične sa mykajúcim kľúčom v ruke. Vrazil kľúč do zámky a otočil ním – pasoval. Keď zámka cvakla, kľúč opäť odletel, no po druhom použití vyzeral veru naozaj biedne.

„Pripravení?“ obrátil sa Harry na svojich priateľov s rukou na kľučke. Obaja prikývli. Stlačil ju teda.

Ďalšia komnata bola taká tmavá, že vôbec nič nevideli. No len čo do nej vošli, zaplavilo ju svetlo a im sa naskytol nevídaný pohľad.

Stáli na okraji obrovskej šachovnice, za čiernymi šachovými figúrkami – všetky boli vyššie ako oni a boli vytesané z nejakého čierneho kameňa. Oproti nim, pozdĺž protiľahlej steny miestnosti, stáli biele figúrky. Harry, Ron i Hermiona sa trochu zachveli – obrovské biele figúrky nemali tváre.

„Čo teraz?“ zašepkal Harry.

„To je hádam jasné, nie?“ odvetil Ron. „Musíme sa prehrať na druhú stranu.“

Za bielymi figúrkami zazreli ďalšie dvere.

„Ale ako?“ znervóznela Hermiona.

„Zrejme,“ rozmýšľal Ron nahlas, „sa musíme tváriť ako šachové figúrky.“

Podišiel k čiernemu jazdcovi, vystrel ruku a dotkol sa jazdcovho koňa. Kameň odrazu ožil. Kôň hrabol kopytom do zeme a rytier otočil k nemu hlavu v prilbici.

„Musíme sa – hm – k vám pridať, ak sa chceme dostať na druhú stranu?“

Čierny rytier prikývol. Ron sa otočil k Harrymu a Hermione.

„Treba si to premyslieť...“ povedal. „Nazdávam sa, že by sme mali zaujať miesta troch čiernych figúrok...“

Harry s Hermionou mlčali a nechali Rona premýšľať. Ten napokon povedal: „Dúfam, že sa neurazíte, ale ani jeden z vás nie je bohvieaký šachista...“

„Neurazíme,“ povedal Harry rýchlo. „Len nám povedz, čo máme robiť.“

„Dobre. Harry, ty sa postav namiesto strelca, a ty, Hermiona, ty choď hneď vedľa neho miesto tej veže.“

„A ty?“

„Ja budem koňom,“ povedal Ron. Ostatné figúrky zrejme počúvali, pretože po týchto slovách sa kôň, strelec a veža zvrtli chrbtom k bielym figúrkam, odpochodovali zo šachovnice a na tri uvoľnené políčka sa postavili Harry, Ron a Hermiona.

„Biele začínajú v šachu vždy ako prvé,“ povedal Ron a zahľadel sa na opačnú stranu šachovnice. „Áno... pozrite...“

Biely pešiak práve postúpil o dve políčka dopredu. Ron začal organizovať čierne kamene. Mlčky sa posúvali tam, kam im prikázal. Harry cítil slabosť v kolenách. Čo ak prehrajú?

„Harry – prejdi šikmo o štyri políčka doprava.“ Prvý šok zažili, keď stratili prvého z dvoch koní. Biela kráľovná ho zvalila na zem a odvliekla preč zo šachovnice, kde zostal nehybne ležať dolu tvárou.

„Museli sme ho obetovať,“ povedal Ron a tváril sa dosť otrasene. „Aspoň im môžeš zobrať toho strelca, Hermiona.“

Vždy, keď prišli o jedného zo svojich bojovníkov, biele figúrky nemali zľutovanie. Onedlho sa už pri stene krčila skupinka krívajúcich čiernych hráčov. Ron si dvakrát len tak-tak v poslednej chvíli uvedomil, že Harry a Hermiona sú v nebezpečenstve. Pobiehal po šachovnici sem a tam a sám zajal takmer toľko bielych figúrok, koľko sami stratili.

„Už sme skoro tam,“ povedal odrazu. „Počkajte – zamyslím sa...“

Biela kráľovná k nemu obrátila svoju prázdnu tvár. „Áno...“ povedal Ron celkom potichu, „to je jediné riešenie... nechám sa vyhodiť.“

„NIE!“ zvolali Harry s Hermionou.

„Tak to v šachu chodí,“ vyhlásil Ron. „Občas musíte niečo obetovať! Postúpim o krok dopredu, ona ma vyhodí – a Harry môže dať kráľovi šach mat!“

„Ale...“

„Chceš zastaviť Snapa alebo nie?!“

„Ron...“

„Ak sa nepoponáhľate, vyfúkne vám kameň pred nosom!“

Čo im teda zostávalo?

„Pripravení?“ zavolal Ron, bol bledý, no v tvári sa mu zračilo odhodlanie. „Takže ja idem – keď vyhráte, nezdržujte sa tu.“