Harry Potter a Fénixov rád

„Áno,“ podráždene súhlasila Hermiona, obrátila stránku Transfigurácie pre stredne pokročilých a mračila sa na sériu obrázkov jednotlivých fáz premeny sovy na operný ďalekohľad. „Začínam byť o tom presvedčená. Ale, nanešťastie, sme mu to museli s Harrym sľúbiť.“

„No tak budete musieť svoj sľub porušiť, a je to,“ rozhodne vyhlásil Ron. „Ale no tak… veď sú skúšky a aj tak to máme nahnuté, mohli by nás vylúčiť. Okrem toho… nepamätáte sa na Norberta? Zabudli ste na Aragoga? Ako sme vždy dopadli, keď sme sa zaplietli s Hagridovými príšerami?“

„Ja viem, lenže… my sme sľúbili,“ neisto namietala Hermiona.

Ron si znova uhladil vlasy a tváril sa zamyslene.

„No dobre, ale Hagrida ešte nevyhodili,“ vzdychol si. „Keď vydržal doteraz, možno vydrží aj do konca roka, a vôbec sa nebudeme musieť ku Grawpovi priblížiť.“

Areál hradu v slnečných lúčoch žiaril, akoby bol čerstvo vymaľovaný. Bezoblačná obloha sa na seba usmievala v hladkej jagavej hladine jazera a hebké zelené trávniky sa len občas zavlnili v miernom vánku. Prišiel jún, ale pre piatakov to znamenalo iba jedno – nakoniec ich prikvačili skúšky na VČÚ.

Učitelia im už nedávali domáce úlohy, hodiny venovali opakovaniu tých tém, ktoré by sa podľa nich mohli s najväčšou pravdepodobnosťou objaviť na skúškach.

Horúčkovitá pracovná atmosféra Harrymu vyhnala z hlavy skoro všetko okrem VČÚ, hoci na hodinách elixírov občas premýšľal, či Lupin povedal Snapovi, že musí Harryho naďalej učiť oklumenciu. Ak áno, tak Snape Lupina ignoroval tak dôkladne, ako ignoroval Harryho. Harrymu sa to veľmi hodilo, mal dosť práce a nervozity aj bez ďalších hodín so Snapom, a bol rád, že aj Hermiona je po tieto dni priveľmi zaneprázdnená a neotravuje ho s oklumenciou. Väčšinu času si niečo mrmlala pod nos a už niekoľko dní nepodhodila nijaké škriatkovské oblečenie.

Nebola jediná, kto sa s približujúcimi sa skúškami správal čudne. Ernie Macmillan spolužiakov rozčuľoval tým, že sa každého vypytoval na opakovanie.

„Asi koľko hodín denne opakuješ?“ spytoval sa Harryho a Rona, keď stáli v rade pred učebňou herbológie, a oči sa mu pritom leskli šialeným svitom.

„Neviem,“ odvetil Ron. „Zopár.“

„Viac alebo menej než osem?“

„Asi menej,“ odpovedal Ron a tváril sa trochu vyplašene.

„Ja opakujem osem hodín,“ vystrčil hruď Ernie. „Osem alebo deväť. Každý deň zvládam hodinu pred raňajkami. Osem mám priemer. Keď je slušný víkend, vyjde mi to aj na desať. V pondelok som opakoval deväť a pol hodiny. V utorok som nebol až taký dobrý – iba sedem a štvrť. Potom v stredu…“

Harry bol hlboko vďačný profesorke Sproutovej, že ich v tej chvíli odviedla do skleníka číslo tri, a Ernie tak musel skončiť svoj prejav.

Medzitým si Draco Malfoy našiel iný spôsob, ako vyvolávať paniku.

„Jasné, že nejde o to, čo viete,“ počuli ho nahlas hovorí Crabbovi a Goylovi pri učebni elixírov pár dní pred začiatkom skúšok, „ide o to, koho poznáte. Otec sa už roky kamaráti so šéfkou Čarodejníckej skúšobnej rady – starou Griseldou Marchbanksovou – chodievala k nám na večere a tak…“

„Myslíš, že je to pravda?“ vyplašene šepkala Hermiona Harrymu a Ronovi.

„Ak aj je, s tým nič nenarobíme,“ odpovedal Ron zachmúrene.

„Ja si myslím, že to nie je pravda,“ potichu sa spoza nich ozval Neville, „pretože Griselda Marchbanksová je priateľka mojej starej mamy a Malfoyovcov nikdy nespomínala.“

„Aká je, Neville?“ spýtala sa Hermiona ihneď. „Je prísna?“

„Tak trochu ako stará mama,“ zakríknuto odpovedal Neville.

„Ale nebude na škodu, že ju poznáš, nie?“ povzbudzujúco mu povedal Ron.

„Och, myslím, že to je jedno,“ odvetil Neville ešte skľúčenejšie. „Stará mama profesorke Marchbanksovej stále hovorí, že nie som taký dobrý ako môj ocko… no veď ste u svätého Munga videli, aká je.“

Neville uprene hľadel na zem. Harry, Ron a Hermiona pozreli na seba, ale nevedeli, čo povedať. Neville po prvý raz priznal, že sa stretli v čarodejníckej nemocnici.

Medzitým medzi piatakmi a siedmakmi prekvital čierny trh s pomôckami na sústredenie, duševnú sviežosť a povzbudenie. Harryho a Rona veľmi pokúšala fľaška Baruffiovho povzbudzovača mozgu, ktorú im ponúkal bystrohlavský šiestak Eddie Carmichael a pritom sa zaprisahával, že len tomu vďačí za vynikajúce známky z deviatich vlaňajších skúšok na VČÚ. Za celého pol litra chcel iba dvanásť galleónov. Ron ubezpečoval Harryho, že mu svoju polovicu splatí, len čo odíde z Rokfortu a zamestná sa, ale kým ten obchod uzavreli, Hermiona Carmichaelovi fľašku skonfiškovala a jej obsah vyliala do záchoda.

„Hermiona, my sme to chceli kúpiť!“ skríkol Ron.

„Nebuďte hlúpi,“ zavrčala. „To ste si rovno mohli kúpiť od Harolda Dingla dračí pazúr v prášku a dať si ten.“

„Dingle má dračí pazúr v prášku?“ dychtivo sa spýtal Ron.

„Už nie,“ odvetila Hermiona. „Aj ten som skonfiškovala. Viete, v skutočnosti ani jeden z týchto zaručených prostriedkov nezaberá.“

„Dračí pazúr áno!“ zvolal Ron. „Vraj je neuveriteľný, fantasticky vzpruží mozog, na pár hodín sa z teba stane úplný znalec… Hermiona, dovoľ mi, aby som z neho štipku užil, nemôže to ublížiť…“