Harry Potter a Fénixov rád

„Ste podmienečne prepustený!“ zaškriekala profesorka Umbridgeová a Snape znova pozrel na ňu a trochu nadvihol obočie. „Úmyselne mi nechcete pomôcť! Očakávala som od vás niečo viac! Lucius Malfoy mal o vás vždy dobrú mienku! A teraz vypadnite z mojej kancelárie!“

Snape sa jej ironicky uklonil a otočil sa na odchod. Harry vedel, že jeho posledná šanca informovať rád o tom, čo sa deje, vychádza z dverí.

„Dostal Tichošľapa!“ zakričal. „Dostal Tichošľapa na mieste, kde je to ukryté!“

Snape zastal s rukou na kľučke.

„Tichošľapa?“ zvolala profesorka Umbridgeová a zvedavo hľadela z Harryho na Snapa. „Čo je Tichošľap? Kde je ukryté čo? Čo to znamená, Snape?“

Snape pozrel na Harryho. Jeho tvár bola nepreniknuteľná. Harry nevedel, či pochopil, alebo nie, ale pred Umbridgeovou sa neodvažoval hovoriť jasnejšie.

„Netuším,“ chladne povedal Snape. „Potter, keby si chcel, aby ste na mňa vykrikovali nezmysly, dal by som vám táravú tinktúru. A vy, Crabbe, uvoľnite trochu zovretie. Keby sa Longbottom zadusil, znamenalo by to množstvo otravného papierovania a obávam sa, že by som to musel uviesť do vášho hodnotenia, keby ste sa niekedy uchádzali o nejakú prácu.“

Zabuchol za sebou dvere a Harry bol ešte zmätenejší než predtým. Snape bol jeho úplne posledná nádej. Pozrel na Umbridgeovú, ktorá mala zrejme rovnaký pocit, a hruď sa jej dvíhala od zlosti a pocitu márnosti.

„Tak dobre,“ povedala a vytiahla prútik. „Dobre… nemám inú možnosť… toto je viac ako len vec školskej disciplíny… je to otázka bezpečnosti ministerstva… áno… áno…“

Zdalo sa, že sama seba o niečom presviedča. Nervózne prešľapovala z nohy na nohu, hľadela na Harryho, prútikom si švihala po prázdnej dlani a sťažka dýchala. Harry ju sledoval a bez prútika sa cítil strašne bezmocný.

„Nútite ma, Potter… nechcem to urobiť,“ mrmlala Umbridgeová, stále nepokojne prešľapujúc na mieste, „ale niekedy okolnosti odôvodňujú použitie… minister určite pochopí, že som nemala na výber…“

Malfoy ju sledoval s lačným výrazom na tvári.

„Cruciatus vám rozviaže jazyk,“ potichu povedala Umbridgeová.

„Nie!“ zvreskla Hermiona. „Pani profesorka, je to ilegálne.“

Umbridgeová si ju však nevšímala. Na tvári mala odporne dychtivý, vzrušený výraz, aký u nej Harry ešte nevidel. Zdvihla prútik.

„Minister by nechcel, aby ste porušili zákon, profesorka Umbridgeová!“ zvolala Hermiona.

„Čo Kornelius nevie, to ho netrápi,“ vyhlásila Umbridgeová a trochu lapala dych, keď striedavo mierila na rôzne časti Harryho tela a očividne sa rozhodovala, kde by ho to bolelo najväčšmi. „Vôbec sa nedozvedel, že som v lete nariadila dementorom, aby šli za Potterom, ale napriek tomu bol rád, že má príležitosť vylúčiť ho.“

„To ste boli vy?“ zhíkol Harry. „Vy ste na mňa poslali dementorov?“

„Niekto musel predsa konať,“ fučala Umbridgeová a jej prútik sa zastavil na Harryho čele. „Všetci nariekali, že vás treba nejako umlčať – zdiskreditovať… no len ja som niečo pre to urobila… lenže vy ste sa vykrútili, však, Potter? Dnes sa vám to nepodarí, teraz nie…“ Zhlboka sa nadýchla a vykríkla: „Cruc…“

„NIE!“ zlomeným hlasom vykríkla Hermiona spoza Millicent Bulstrodovej. „Nie… Harry… musíme jej to povedať!“

„Nikdy!“ zvreskol Harry a uprene hľadel na ten kúsok z Hermiony, ktorý videl.

„Musíme, Harry, aj tak by ťa to donútila povedať, tak… tak aký to má zmysel?“

Hermiona potichu plakala do chrbta habitu Millicent Bulstrodovej. Millicent ju okamžite prestala tlačiť k stene a znechutene ustúpila.

„Dobre, výborne!“ pochvaľovala si Umbridgeová a tvárila sa víťazoslávne. „Malá slečinka Zvedavá nám odpovie! No tak, dievča, do toho!“

„Hu-mi-u-na!“ skríkol Ron so zapchatými ústami.

Ginny civela na Hermionu, akoby ju videla po prvý raz. Neville, stále lapajúc po dychu, tiež z nej nespúšťal oči. Harry si však niečo všimol. Hoci Hermiona zúfalo vzlykala s hlavou v dlaniach, po slzách nebolo ani stopy.

„Ja… všetkým sa ospravedlňujem,“ plakala Hermiona. „Ale… ja to neznesiem…“

„To je správne, správne, dievča!“ povedala Umbridgeová, chytila Hermionu za plecia, sotila ju do prázdneho kresla a naklonila sa nad ňu. „Tak teda… s kým sa práve teraz Potter rozprával?“

Hermiona so skrytou tvárou vzlykla: „On… on sa pokúšal hovoriť s profesorom Dumbledorom.“

Ron zmeravel s vyvalenými očami, Ginny prestala dupať Slizolinčanke po prstoch a ešte aj Luna sa tvárila trochu prekvapene. Našťastie sa pozornosť Umbridgeovej a jej prisluhovačov sústreďovala výlučne na Hermionu, takže si nevšímali podozrivé príznaky.

„S Dumbledorom?“ dychtivo opakovala Umbridgeová. „Tak teda vy viete, kde je Dumbledore?“

„No… nie!“ vzlykala Hermiona. „Skúšali sme Deravý kotlík v Šikmej uličke a Tri metly, ba aj U kančej hlavy…“

„Hlupaňa – Dumbledore by nevysedával v krčme, keď ho hľadá celé ministerstvo!“ kričala Umbridgeová a z každej ovisnutej črty tváre jej vyžarovalo sklamanie.

„Ale… ale my sme mu potrebovali povedať niečo veľmi dôležité!“ zakvílila Hermiona a ešte silnejšie si pritisla ruky k tvári, akoby trpela, no Harry vedel, že vôbec neplače a chce to skryť.