Harry Potter a Fénixov rád

„Ja,“ odvetil Dumbledore. „V jeden studený vlhký večer pred šestnástimi rokmi v izbe nad barom U kančej hlavy. Išiel som ta na schôdzku s uchádzačkou o miesto učiteľky veštenia, hoci som nebol naklonený tomu, aby sa pokračovalo vo vyučovaní tohto predmetu. Uchádzačka však bola pra-pravnučka veľmi slávnej a veľmi talentovanej jasnovidky a považoval som za slušnosť aspoň sa s ňou stretnúť. Bol som sklamaný. Zdalo sa mi, že v nej niet ani stopy po tom dare. Povedal som jej, dúfam, že zdvorilo, že ju nepovažujem za vhodného človeka na to miesto. A otočil som sa, že odídem.“

Dumbledore vstal a prešiel popri Harrym k tmavej skrinke vedľa Félixovho bidla. Sklonil sa, odsunul západku a vybral zo skrinky plytkú kamennú misu s runami vytesanými na okrajoch, v ktorej Harry videl, ako jeho otec trýzni Snapa. Dumbledore sa vrátil k stolu, položil mysľomisu naň a zdvihol si prútik k spánku. Odtiaľ prútikom vyťahoval tenučké striebristé pásy myšlienok a vložil ich do misy. Znova si sadol za stôl a sledoval, ako sa jeho myšlienky chvíľu krútia a plávajú v mysľomise. Potom s povzdychom končekom prútika strčil do striebristej hmot y.

Vystúpila z nej postava ovinutá šálmi, okuliare jej zväčšovali oči do obrovských rozmerov a pomaly sa otáčala s nohami v mise. No keď Sibylla Trelawneyová prehovorila, nebol to jej zvyčajný éterický, tajomný hlas, ale drsné, chrapľavé tóny, ktoré už Harry raz počul:

„Blíži sa ten, kto bude mať moc zvíťaziť nad Temným pánom… narodený tým, ktorí sa mu tri razy vzopreli, narodený, keď siedmy mesiac pohasína… a Temný pán ho poznamená ako seberovného, ale on bude mať moc, o ktorej Temný pán nevie… a jeden z nich musí zomrieť rukou druhého, lebo ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive… ten, kto má moc zvíťaziť nad Temným pánom, sa narodí, keď bude siedmy mesiac pohasínať…“

Pomaly sa otáčajúca profesorka Trelawneyová klesla naspäť do striebristej hmoty a zmizla.

V pracovni nastalo úplné ticho. Ani Dumbledore, ani Harry či portréty nevydali hláska. Ešte aj Félix stíchol.

„Profesor Dumbledore,“ oslovil ho Harry veľmi ticho, lebo Dumbledore ešte stále hľadel do mysľomisy a zdalo sa, že je zadumaný. „To… znamenalo to… čo to znamenalo?“

„Znamenalo to, že jediná osoba, ktorá má šancu premôcť lorda Voldemorta nadobro, sa narodila koncom júla, takmer pred šestnástimi rokmi. Tento chlapec sa mal narodiť rodičom, ktorí sa už tri razy vzopreli Voldemortovi.“

Harry mal pocit, akoby ho niečo uzatváralo. Znova sa mu ťažko dýchalo.

„To znamená… ja?“

„Zvláštne na tom je, Harry,“ povedal tlmene, „že to vôbec nemuselo znamenať teba. Sybillino proroctvo sa mohlo vzťahovať na dvoch chlapcov čarodejníkov. Obaja sa narodili v tom roku na konci júla, obaja mali rodičov vo Fénixovom ráde a obe dvojice tri razy tesne unikli Voldemortovi. Jedným si bol, samozrejme, ty. Ten druhý Neville Longbottom.“

„No potom… prečo bolo na proroctve moje meno, a nie Nevillovo?“

„Oficiálny záznam nanovo označili až po Voldemortovom útoku na teba, keď si bol ešte maličký. Správca Siene proroctiev považoval za zrejmé, že Voldemort sa ťa pokúšal zabiť iba preto, lebo vedel, že ty si ten, o kom hovorila Sybilla.“

„Takže… možno to nie som ja?“ spýtal sa Harry.

„Žiaľ, niet pochýb, že si to ty,“ pomaly vravel Dumbledore a vyzeral, akoby ho každé slovo stálo veľkú námahu.

„Ale spomínali ste… aj Neville sa narodil koncom júla… a jeho mama a otec…“

„Zabúdaš na druhú časť proroctva, konečnú identifikačnú črtu chlapca, ktorý by mohol poraziť Voldemorta… Voldemort ho údajne poznamená ako seberovného. A to aj urobil, Harry. Vybral si teba, nie Nevilla. Dal ti jazvu, ktorá je pre teba požehnaním i prekliatím.“

„No mohol vybrať zle! Mohol označiť nesprávneho!“

„Vybral chlapca, ktorého považoval za najpravdepodobnejšie nebezpečenstvo. A všimni si jedno, Harry. Nevybral si čistokrvného (čo je podľa jeho presvedčenia jediný druh čarodejníka hodného bytia a poznania), ale miešanca, ako je on sám. Videl sa v tebe už predtým, než ťa vôbec spoznal, a tým, že ťa poznačil jazvou a nezabil, ako mal v úmysle, dal ti moc a budúcnosť, a ty si mu unikol nie raz, ale dovedna už štyri razy – to sa nepodarilo ani tvojim, ani Nevillovým rodičom.“

„Prečo to potom urobil?“ spýtal sa Harry a cítil sa ochromený a bolo mu chladno. „Prečo sa pokúsil zabiť ma ako bábätko? Mal počkať, kým vyrastieme, a zistiť, či bude nebezpečnejší Neville, alebo ja, a potom sa mal pokúsiť zabiť toho pravého…“