Harry Potter a Fénixov rád

Ozvalo sa sfúknutie a hrmot a Harry videl, že z kovovej prihrádky, kam zvyčajne vypadnú vrátené mince, niečo vypadlo. Zobral to – bola to štvorcová strieborná menovka s názvom Harry Potter – disciplinárne konanie. Pripol si ju vpredu na tričko a ženský hlas sa ozval znova:

„Návštevník ministerstva, ste povinný podrobiť sa prehliadke a pri bezpečnostnej priehradke na druhom konci átria predložíte svoj prútik na registráciu.“

Podlaha telefónnej búdky sa zatriasla. Pomaly klesali pod zem. Harry s obavami sledoval, ako sa za sklenými panelmi dvíha chodník, až sa im nad hlavami zavrela tma. Nevideli vôbec nič, počuli iba tlmené škrípanie, keď telefónna búdka pomaly zostupovala do zeme. Asi po minúte, hoci Harrymu sa to zdalo dlhšie, im nohy osvetlil lúč zlatistého svetla, ktorý sa rozširoval, svetlo postupne zaplavovalo jeho telo, až mu dočiahlo na tvár a musel zažmurkať, aby mu prestali slziť oči.

„Ministerstvo mágie vám praje príjemný deň,“ zaželal ženský hlas.

Dvere telefónnej búdky sa otvorili, pán Weasley vystúpil a za ním s otvorenými ústami Harry.

Stáli na jednom konci veľmi dlhej a prekrásnej haly s tmavou, vysokoleštenou drevenou podlahou. Tyrkysovomodrý strop bol vykladaný žiarivými zlatými symbolmi, ktoré sa pohybovali a menili ako nejaká obrovská nebeská oznamovacia tabuľa. Všetky steny boli vykladané tmavým lešteným drevom a bolo v nich vstavaných množstvo pozlátených kozubov. Každých pár sekúnd sa z niektorého kozuba na ľavej strane so zasvišťaním vynoril nejaký čarodejník alebo čarodejnica. Na pravej strane sa zase pred kozubmi vytvárali krátke rady čarodejníkov čakajúcich na odchod.

Asi v polovici haly bola fontána. Uprostred kruhovej nádrže stála skupinka zlatých sôch v nadživotnej veľkosti.

Najvyšší zo všetkých bol vznešený čarodejník s prútikom namiereným do vzduchu. Skupinku okolo neho tvorila čarodejnica, kentaur, rarášok a domáci škriatok. Poslední traja s obdivom hľadeli na čarodejníka a čarodejnicu. Z koncov prútikov, z kentaurovho šípa, zo špičky raráškovho klobúka a z uší domáceho škriatka vystrekovali ligotavé prúdy vody takže k pukotu a praskotu premiestňujúcich sa čarodejníkov pribudlo cingotavé zurčanie tečúcej vody a klopkanie podpätkov stoviek čarodejníc a čarodejníkov a tí poväčšine zamračene mierili k niekoľkým zlatým dverám na druhom konci haly.

„Tadiaľto,“ viedol ho pán Weasley.

Pripojili sa k davu pracovníkov ministerstva. Niektorí niesli plné náruče vratkých zvitkov pergamenu, iní ošúchané aktovky a ďalší za chôdze čítali Denného Proroka. Pri fontáne Harry videl, ako sa na dne nádrže ligocú strieborné sikle a bronzové knuty. Malý rozmazaný nápis tu oznamoval:

CELÁ ZBIERKA Z FONTÁNY ČAROVNÝCH BRATOV JE URČENÁ NEMOCNICI SVÄTÉHO MUNGA NA LIEČBU ČAROVNÝCH CHORÔB A ZRANENÍ.

Harry sa prichytil pri zúfalej myšlienke: Ak ma nevylúčia z Rokfortu, dám tam desať galleónov.

„Tamto, Harry,“ usmerňoval ho pán Weasley a odpojili sa z prúdu zamestnancov ministerstva mieriacich k zlatým dverám. Zle oholený čarodejník v tyrkysovomodrom habite, ktorý sedel za pultom vľavo pod nápisom Bezpečnostná služba, pozrel na nich a odložil Denného Proroka.

„Sprevádzam návštevníka,“ oznámil pán Weasley a ukázal na Harryho.

„Poďte sem,“ znudene požiadal čarodejník.

Harry podišiel bližšie, bezpečnostný pracovník zobral dlhú zlatú tyč, tenkú a pružnú ako anténa na aute, a zhora nadol ňou prešiel pred Harrym i za ním.

„Prútik,“ zahundral, odložil tyč a natiahol ruku.

Harry vytiahol prútik. Čarodejník ho položil na čudný mosadzný prístroj, ktorý vyzeral ako váhy s jednou miskou.

Prístroj začal vibrovať. Zo štrbiny v podstavci rýchlo vyliezal pásik pergamenu, pracovník ho odtrhol a čítal, čo je na ňom napísané.

„Dvadsaťosem centimetrov, jadro z pera fénixa, používaný štyri roky. Je tak?“

„Áno,“ nervózne prikývol Harry.

„Toto si nechám,“ povedal bezpečnostný pracovník a napichol kúsok pergamenu na malý mosadzný bodec. „A toto si vezmite,“ dodal a otrčil prútik Harrymu.

„Ďakujem.“

„Počkajte…“ zadržal ich v poslednej chvíli.

Jeho pohľad preskočil zo striebornej menovky návštevníka na jazvu na čele.

„Ďakujeme, Eric,“ energicky poďakoval pán Weasley, chytil Harryho za plece a odvádzal ho od pultu naspäť do prúdu čarodejníkov a čarodejníc kráčajúcich k zlatým dverám.

Harry, ktorého dav trochu postrkoval, nasledoval pána Weasleyho cez vchod do malej haly, kde za kovanými zlatými mrežami stálo asi dvadsať výťahov. Harry a pán Weasley sa pripojili k skupinke pri jednom z nich. Neďaleko stál veľký bradatý čarodejník a držal veľkú kartónovú škatuľu, z ktorej vychádzali veľmi nepríjemné prenikavé zvuky.

„Všetko v poriadku, Artur?“ kývol na pána Weasleyho.

„Čo to tam máš, Bob?“ spýtal sa pán Weasley, hľadiac na škatuľu.