Harry Potter a Fénixov rád

Harry sa ta pozrel vždy, keď si myslel, že môže riskovať, pri škripote Umbridgeovej pera alebo otváraní zásuvky v stole.

Tretí kandidát bol celkom dobrý, štvrtý hrozný, piaty sa vynikajúco vyhýbal dorážačke, ale potom dostal ľahký gól. Obloha tmavla a Harry pochyboval, že uvidí ďalších kandidátov.

Nesmiem klamať. Nesmiem klamať.

Pergamen sa leskol od krvi, čo mu stekala z ruky, v ktorej cítil pálčivú bolesť. Keď zase pozrel do okna, bola už tma. Metlobalový štadión nebolo vidieť.

„Tak sa pozrime, či sa vám to už vštepilo,“ ozval sa asi pol hodine tichý hlas Umbridgeovej.

Šla k nemu a natiahla krátke prsty s prsteňmi, aby mu chytila ruku. V tej chvíli, ako sa ho dotkla, aby skontrolovala slová teraz vyryté do kože, ním prenikla bolesť, no nie v ruke, ale v jazve na čele. Zároveň kdesi pri bránici pocítil čosi čudné.

Vytrhol si ruku z jej zovretia, vyskočil a hľadel na ňu. Opätovala jeho pohľad a jej široké ovisnuté ústa sa roztiahli v úsmeve.

„Áno. Bolí to, všakže?“ povedala potichu.

Harry neodpovedal. Srdce mu tĺklo veľmi silno a rýchlo. Hovorí tá žena o jeho ruke alebo vie, čo práve pocítil na čele?

„No myslím, že môj zámer vyšiel, pán Potter. Môžete ísť.“

Schytil školskú tašku a čo najrýchlejšie opustil miestnosť.

Len pokojne, hovoril si a bral schody po troch. Pokojne, nemusí to znamenať, čo si myslíš…

„Mimbulus mimbletonia!“ vyhŕkol na Tučnú paniu, ktorá sa v ráme prehupla dopredu.

V klubovni ho privítal rev. Pribehol k nemu Ron, celý rozžiarený a obliaty ďatelinovým pivom z čaše, ktorú držal v rukách.

„Harry, dokázal som to! Som strážca!“

„Čo? No senzačne!“ ocenil Harry a usiloval sa usmievať prirodzene, no srdce mu naďalej tĺklo opreteky a ruka ho bolela a krvácala mu.

„Daj si ďatelinové pivo,“ Ron mu strčil do ruky fľašku. „Nemôžem tomu uveriť… Kam išla Hermiona?“

„Tam je,“ Fred, ktorý sa tiež nalieval ďatelinovým pivom, ukázal na kreslo pri ohni. Hermiona v ňom driemala a nápoj jej nebezpečne kvapkal na ruku.

„Keď som jej to oznámil, povedala, že sa teší,“ trochu rozladene oznamoval Ron.

„Nechajme ju spať,“ rýchlo zasiahol George. Až o chvíľu si Harry všimol, že na niekoľkých prvákoch, ktorí sa zhŕkli okolo nich, zreteľne vidieť, že im nedávno z nosa tiekla krv.

„Poď sem, Ron, vyskúšame, či ti starý Oliverov habit sadne,“ volala ho Katie Bellová, „jeho meno môžeme odstrániť a dáme tam tvoje…“

Keď Ron odišiel, prišla za Harrym Angelina. „Prepáč, že som bola k tebe taká tvrdá, Potter,“ ospravedlňovala sa nečakane. „Vieš, to kapitánstvo je ťažké. Už si začínam myslieť, že som niekedy Woodovi krivdila.“ Ponad okraj čaše pozorovala Rona a trochu sa mračila.

„Počuj, ja viem, že je to tvoj najlepší kamarát, ale nie je ktovieako úžasný,“ povedala otvorene. „No myslím, že ak trochu potrénuje, bude dobrý. V ich rodine sú dobrí hráči. Ak mám byť úprimná, spolieham sa na to, že má trochu väčší talent, než prejavil dnes. Vicky Frobisherová a Geoffrey Hooper dnes večer lietali lepšie, ale Hooper stále narieka, stále sa na niečo ponosuje a Vicky pracuje vo všelijakých spolkoch. Priznala, že keby sa jej tréning prekrýval s klubom čarovania, dala by prednosť čarovaniu. No, skrátka, zajtra o druhej máme tréning, tak aby si tam bol. A buď taký láskavý, pomôž Ronovi, koľko môžeš, dobre?“

Prikývol a Angelina sa vrátila k Alicii Spinnetovej. Harry si šiel sadnúť k Hermione, ktorá sa náhle zobudila na to, ako odkladal tašku.

„Ach, Harry, to si ty… to je fajn s tým Ronom, však?“ zamumlala. „Taká som u-unavená!“ zazívala. „Až do jednej v noci som plietla ďalšie klobúky. Miznú ako bláznivé.“

A keď sa Harry lepšie poobzeral, zbadal, že po celej miestnosti sú na miestach, kde by ich mohli nič netušiaci domáci škriatkovia náhodou zdvihnúť, naozaj poskrývané vlnené klobúky.

„Výborne,“ odobril jej činnosť nesústredene. Ak to čo najskôr niekomu nepovie, vybuchne. „Počuj, Hermiona, práve som bol u Umbridgeovej a dotkla sa mi ruky…“

Hermiona pozorne počúvala. Len čo Harry skončil pauze sa ozvala: „Bojíš sa, že ju Veď-Vieš-Kto ovláda tak ak ovládal Quirrella?“

„No,“ Harry stíšil hlas, „je to možné, či nie?“

„Asi áno,“ prikývla Hermiona, hoci to neznelo presvedčivo. „Ale myslím, že ju nemôže ovládnuť tak ako Quirrella. No vieš, teraz je normálne živý, nie? Má vlastné telo, nepotrebuje cudzie. Ale možno je pod vplyvom Imperiusa…“

Harry chvíľu hľadel, ako Fred, George a Lee žonglujú s prázdnymi fľašami od ďatelinového piva. Potom Hermiona pokračovala: „Ale vlani ťa jazva bolela, keď sa ťa nikto nedotýkal. Nepovedal Dumbledore, že to súvisí s tým, čo práve cíti Veď-Vieš-Kto? Chcem povedať, že to možno nemá s Umbridgeovou nič spoločné, možno je to len náhoda, že sa ti to stalo práve u nej.“

„Je zlá,“ povedal Harry otvorene. „Zvrátená.“

„Áno, je strašná, Harry… ale, myslím, že by si mal Dumbledorovi povedať, že ťa bolí jazva.“

Už po druhý raz za tieto dva dni mu niekto radí, aby šiel za Dumbledorom, a Hermione odpovedal rovnako ako Ronovi.