Popoluškine biele šaty

Lekári sa hneď rozbehli k stolu, ale Van ich zastavil:

— Počkajte, kým sa zídu všetci. Veď viete…

Van bol formalista a vyžíval sa v rituále.

Pavlyšovi sa zazdalo, že dievča, ktoré práve vošlo, je Marina. Bola čiernovlasá, driečna, počernej pleti, ale tým sa jej podobnosť s Marinou končila. Mala mokré vlasy a biele sárí sa jej lepilo na vlhkú pokožku.

— Určite prechladneš, Sandra, — vyčítavo povedal Jerichovský.

— Veď je tu teplo, — odpovedala Sandra.

Hovorila pomaly, akoby hľadala potrebné slová. Hlboko vzdychla, odkašlala si a zvučnejším hlasom zopakovala:

— Je tu teplo.

Sieň sa naplnila ľuďmi. Boli v pracovnom odeve, zrejme sa odtrhli od práce a hneď sa vrátia k nej. Pavlyš sa obzeral na všetky strany, mal pocit, že Marinu prepásol, iste je už v miestnosti.

Van vykonával svoj obrad. Kôpku úradnej pošty potisol Dimovovi, potom zaradom bral listy a balíčky z najvyššieho štósu a nahlas čítal mená adresátov. Táto procedúra zrejme bola posvätená tradíciou, lebo nikto nereptal, jedine Jerichovský, ale o ňom vysvitlo, že je povestný rebel.

4

Ľudia pristupovali k stolu a preberali listy a zásielky svoje i tých, čo nemohli prísť. Zástup obkolesujúci Vana sa postupne rozchádzal, niektorí sa pohodlnejšie usadili, aby si prečítali list, iní sa ponáhľali preč, chceli si osamote vypočuť pás. Kôpky mizli. Marina Kimová nebola medzi adresátmi, ktorých mená čítal Van. Napokon vzal predposledný zväzok listov a podal ho Sandre.

— To je pre morskú stanicu, — povedal. — Je tam zásielka aj pre teba.

Potom položil ruku na posledný, tenký zväzoček listov, na belasú obálku Maríny Kimovej.

— Z Vrchola tu nie je nikto? — spýtal sa Van a vzápätí dodal: — Sám to odnesiem.

„No pravdaže,“ pomyslel si Pavlyš, „s akou radosťou!“ Uvedomil si, že vďaka Marine sa on, odvážny diaľkový letec, celkom bezdôvodne mení na obyčajného žiarlivca.

— Pavlyš, počujete ma?

Stál pri ňom Dimov.

— Musím odísť, ale keď sa vrátim, venujem vám pol hodiny a zodpoviem vaše otázky. Predpokladám, že zatiaľ nijaké nemáte. Radím vám, aby ste odprevadili Sandru. Ide dolu, na morskú stanicu.

— Idem s vami, — pridal sa Jerichovský. Potom sa obrátil ku kolegom a dodal: — Podaktorí namiesto toho, aby sa vrátili na svoje pracoviská, sa chystajú obťažovať hosťa. Odpoviem namiesto neho. Neprichádza zo Zeme. O tom, čo sa robí doma, vie ešte menej ako my. Šport ho nebaví, nezbiera známky. Slovom, je to človek nezaujímavý a neinformovaný. Všetko ostatné sa dozviete od neho pri večeri.

Keď skončil svoj monológ, pošepkal Pavlyšovi:

— Robím to pre vaše dobro, kolega. Ďaleko od domova sa ľudia stávajú priveľmi zhovorčiví.

Keď šli dlhým zvažujúcim sa tunelom, kde-tu osvetleným lampami pod plafónom, Jerichovský ďalej rozvíjal svoju myšlienku.

— Keby sme museli intenzívne pracovať, keby na nás na každom kroku striehlo nebezpečenstvo, ani by sme nezbadali, ako plynie čas. Lenže naša práca je monotónna, v laboratóriách je málo rozptýlenia… A tak nás nové tváre priťahujú.

— Nemáš celkom pravdu, Erik, — ozvala sa Sandra. — To u vás hore vládne taký pokoj. Inde to tak nie je.

Točité schody, po ktorých schádzali, sa krútili okolo vertikálneho stĺpa. Bol v ňom výťah, ale oni šli peši.

— Som samorastlý filozof, — pokračoval Jerichovský idúcky. — A musím vám povedať, kolega, že podmienky, v akých vykonávam svoju prácu, ma nabádajú abstraktne uvažovať. Za vonkajšou všednosťou nášho doterajšieho života sa tají tlak budúcich kataklyziem a vírov. Opakujem však, vnímame to ako pozadie, ale na každé, aj na to najexotickejšie pozadie si človek rýchlo privykne. Sandra práve povedala, že iní tu nemajú taký pokojný život. Je to možné… Kedy vás čaká Dimov?

— O pol hodiny.

— Tak vám ukážeme akvárium a hneď pôjdeme nazad. Dimov veľmi zaujímavo hovorí, no neznáša, keď sa ľudia oneskoria.

– Čudné, — poznamenal Pavlyš. — O Dimovovi sa tu vyjadrujú ako o samovládcovi, a pritom robí dojem veľmi jemného, delikátneho človeka.

— S nami aj musí zaobchádzať ako samovládca, hoci v tých najjemnejších rukavičkách. Na jeho mieste by som už dávno ufujazdil od tohto húfu intelektuálov. Treba mať s nimi nesmiernu trpezlivosť.

— Erik zasa nemá pravdu, — prehovorila Sandra, ktorá akoby sa vyžívala v tom, že ustavične polemizovala s Jerichovským. — Dimov je skutočne ten najmilší a najjemnejší človek, no dobre vieme, že jemu vždy patrí posledné slovo. Nemá právo sa pomýliť, lebo by sa to mohlo skončiť katastrofou. Vôbec tu nie je pokojný život, to si Jerichovský iba vymýšľa.

Šachta sa končila. Pavlyš sa na chvíľku oprel o stenu, čakal, kým sa mu prestane krútiť hlava. Jerichovský si to všimol a povedal:

— Usilujeme sa čo najviac chodiť. V práci nemáme veľa pohybu…

Pavlyš čakal, čo zase namietne Sandra.

— Kto ako. Ja, ale aj iní sa musíme veľa pohybovať, — opravila Sandra Jerichovského.

— Nehovorím o vašej skupine, — povedal Jerichovský. — Vaša skupina je dačo iné.

— A čo Marina Kimová? — pripomenula Sandra.