Zakon pre draka

Keď Nadežda oplachovala poháre, nakláňala sa a hájnik zahliadol jej silné opálené nohy. Tiesnilo ho, že hoci by rád, no akosi mu nejde pohovoriť si s Nadeždou, aby zostala uňho navždy. Bolo by mu ľahšie, keby Nikolaj vôbec nikdy nebol existoval, a preto radšej hľadel pomimo nej, na sivastú súmračnú vodu, čierny pás lesa na ostrove a na jedinú vatru na jeho brehu. Vatru si tentoraz nerozložili turisti, ale miestni rybári.

No v ten večer aj Nadežde bolo všelijak. Akoby na čosi čakala, a keď hájnikov pohľad opäť skízol na ňu, vystrela sa a schovala pramienok rovných ryšavých vlasov pod bielu šatku s červenými bodkami. Vlasy jej cez leto celkom vybledli — boli bledšie ako pokožka, z ktorej tým belšie svietili iba zuby a očné bielka. Najmä teraz. Timofej odvrátil oči — Nadežda sa naňho pozerala akosi príliš otvorene. Nemala takto naňho hľadieť. Bol invalid. Bol starším bratom jej nebohého muža. A tak si veľmi želal, aby tu zostala.

No ona len stála a hľadela naňho. A on to nemohol nevidieť, hoci odvrátil zrak. Mala krátky trup, tenký driek a štíhlu šiju. Vo večernom šere jej žiarili oči — bielka mala akési svetlomodré. Timofej nevdojak odpovedal na jej pohľad a sladký bôľ z očakávania toho, čo sa dnes možno stane, ba musí stať, mu zovrel hrdlo.

Timofej nemohol odtrhnúť oči od Nadeždiných očú. A keď sa jej pery pohli, zľakol sa slov, ktoré chcela vyriecť, ba i zvuku jej hlasu.

Nadežda prehovorila:

— Ty, Tima, choď domov. Vezmi aj Oleňku, celá premrzla. Budem sa ponáhľať.

Timofej sa vzápätí zdvihol s pocitom úľavy a vďaky, že našla také bezvýznamné, no vhodné a potrebné slová. Zavolal Oľu a vykročil k domu. A Nadežda zostala, aby doumývala riad.

2

Dag sa pohodlnejšie usadil v ošúchanom kresle, rozložil si zoznam na stole, čítal ho nahlas, pričom nechtom zatrhával riadky. Trochu prižmuroval oči — zrak sa mu už kazil, hoci sám si to ešte neuvedomil, či skôr si to nechcel pripustiť.

— Náhradnú rádiostanicu si vzal?

— Vzal, — odpovedal Pavlyš.

— A druhý tent?

— Najprv to dočítaj. Sato, nemáš čierne nite?

— Nie, minuli sa.

— Vezmi aj tretí tent, — povedal Dag.

— Netreba.

— Zober aj druhý generátor.

— Je tu, bod 23.

— Správne. Koľko balónov berieš?

— Dosť.

— A kondenzované mlieko? Zubnú kefku?

— Čo ma vystrájaš na turistickú výpravu?

— Zober si sušené ovocie. My sa bez neho zaobídeme.

— Prídem za vami, ak naň dostanem chuť.

— Len tak ľahko sa k nám nedostaneš.

— To len tak, zo žartu, — povedal Pavlyš. — Vôbec sa nechystám prísť za vami.

— Zobral si si niečo na čítanie?

Pavlyš neodvetil. Všetko už prečítal.

— Chceš si vziať moju učebnicu pre samoukov?

Pavlyš neprijal takú obeť. Dag sa už tretí týždeň učil španielčinu novou metódou. Učebnica mala aj zvukovú prílohu a Dag sa učil spievať španielske romance.

— Ako chceš, — povedal Dag.

Hľadel na obrazovku. Roboty sa plazili po lane ako vošky po steble.

— Dnes sa presťahuješ? — opýtal sa Dag.

Dag sa ponáhľal domov. Stratili už dva dni tým, že pripravovali svoju „korisť“ na prepravu, a ďalšie dva týždne pri brzdení a manévrovaní.

Sato vystúpil na mostík a vyhlásil, že čln je pripravený a naložený.

— Podľa zoznamu? — spýtal sa Dag.

— Podľa zoznamu. Pavlyš mi dal kópiu.

— V poriadku, — povedal Dag. — Prilož tretí tent.

— Už je tam.

— Byť na tvojom mieste, — povedal Dag, — presťahoval by som sa už teraz, kým nie sme celkom pripravení.

— Dobre, — súhlasil Pavlyš.

Dag mal pravdu. Lepšie je prejsť hneď teraz, a keď niečo bude chýbať, zaskočí si pre to na loď. Čaká ho niekoľko týždňov na mŕtvej lodi, ktorá sa nedá ovládať a ktorú jej majitelia opustili nevedno kedy i nevedno prečo. Keby ju neboli stretli, mohla letieť bez cieľa, ako Bludný Holanďan, odsúdený prepadať sa milióny rokov do čiernej prázdnoty vesmíru.

Úsek Galaxie, cez ktorý sa vracali, bol ako vymretý, ležal mimo frekventovaných ciest. Sem zriedkakedy zavítali lode. Bol to mimoriadny, priam neuveriteľný objav. Neovládateľná opustená loď, no nie poškodená.

Dohonili ju, so všetkou obozretnosťou vnikli na palubu a presvedčili sa, že jej majitelia už veľmi dávno prestúpili do záchranného člna a odleteli neznámym smerom.

Dag vyrátal, že keby vzali „korisť“ do vleku, po okrajové zákadne by s pohonnými hmotami vystačili. No v tom prípade musia vyhodiť cez palubu náklad a takmer všetko, kvôli čomu už dvadsať mesiacov nevideli ani jednu ľudskú bytosť /okrem seba/.

Jeden z nich má teraz prejsť na palubu vraku, udržiavať spojenie a dbať, aby sa správal, ako sa patrí.

— Idem, — povedal Pavlyš. — Namontujem ten tent. Vyskúšam spojenie.

— Buď opatrný, — povedal Dag, ktorý sa zrazu rozcitlivel.

— No najmä ma nestraťte, — odvetil Pavlyš.

Pavlyš na chvíľku nazrel do svojej kabíny, aby sa presvedčil, či niečo nezabudol, a aby sa rozlúčil so svojím malým príbytkom, v ktorom strávil veľa mesiacov. A zrazu sa ho zmocnil pocit viny, sentimentálny pocit viny pred prázdnymi stenami, ktoré poznal do poslednej skrutky.

Sato šikovne pristavil čln k nakladaciemu otvoru mŕtvej lode. Podľa všetkého tu kedysi stál záchranný čln. Teraz tam nebol. Len akýsi mechanizmus sa týčil kúsok vedľa.