Zakon pre draka

Pavlyš prešiel do ďalšej časti, pokúšal sa zorientovať v labyrinte chodieb, výklenkov, komôr. O pol hodiny povedal:

— Boli to hotoví starinári.

— A Nadežda?

— Zatiaľ o nej nič neviem.

Zrejme si jednoducho nevšimol jej stopy, keď prechádzal mimo nich.

Predmety v cudzej lodi boli záhadné. Pologule, ktoré sa ľahko odkotúľali od nôh, výklenky, zapratané kadejakými haraburdami a prístrojmi, ktoré bohvie na čo slúžili, spleť vedení a rúr, jasné škvrny na stenách a siete na strope, šmykľavé plochy dlážky, popraskané priesvitné blany. Pavlyš sa nemohol dopátrať, akí vlastne boli obyvatelia tejto lode. Raz sa dostal do miestnosti, ktorú akiste obývali obri, inokedy zasa naďabil na komôrku pre škriatkov, potom prišiel k zamrznutému bazénu a zamarili sa mu podlhovasté telá zamrznuté v mútnom ľade. Potom sa ocitol vo veľkom sklade, ktorého vzdialenejšia stena pripomínala akýsi stroj. Jej plochu vypínali vyhasnuté obrazovky. Hneď pri dlážke, ale aj tesne pod stropom, asi takých päť metrov nad hlavou, sa tiahol rad gombíkov.

Táto nelogickosť okolitého sveta človeka dráždila, lebo si nijako, ani približne, nevedel vyprodukovať pracovnú hypotézu, na ktorú by sa mohli „navliecť“ fakty. A mozog, unavený od blúdenia po labyrintoch, práve toto potreboval.

Za riedkou sieťou /dalo sa preliezť cez jej oká/ ležala čierna, vo vákuu spráchnivená hmota. Živá mohla mať asi tak rozmery slona. Možno to bol jeden z kozmonautov. No od chodby ho oddeľovala sieť. Azda ho za čosi potrestali a uväznili. A keď bolo treba urýchlene opustiť loď, zabudli naňho. Alebo ho nechceli vziať so sebou.

Pavlyš povedal Dagovi o zajatcovi, no ten pohotovo odvetil:

— Záchranný čln bol predsa určený pre menšie bytosti. Veď si videl.

Samozrejme mal pravdu.

Na dlážke vedľa čiernej hmoty sa povaľovala prázdna nádoba s priemerom asi pätnásť centimetrov.

A o takú polhodinu vo vedľajšej chodbe, za prikrytým, no neuzavretým priechodom, Pavlyš natrafil na kabínu, kde bývala Nadežda.

Do kabíny nevošiel. Zastavil sa na prahu a hľadel na lôžko pedantne prikryté sivastou látkou, na vyblednutú šatku s drobnými červenými bodkami pohodenú na dlážke, na poličku, kde stála šálka s odlomeným uškom a ešte akési iné predmety. Potom, keď sa vracal do tejto miestnosti, zakaždým zbadal ďalšie a ďalšie veci, ktoré patrili Nadežde. No vtedy prvý raz si zapamätal iba červené bodky na šatke a šálku s odlomeným uškom, lebo práve tieto veci boli tu menej pravdepodobné ako tisíce neznámych strojov a prístrojov.

— V poriadku, — povedal Pavlyš. Zapol rozptyľovač konzervátora, aby sa zachovalo v kabíne všetko tak, ako to bolo v pôvodnom stave.

— O čom to hovoríš? — spýtal sa Dag.

— Našiel som Nadeždu.

— Čože?

— Nuž vlastne nie Nadeždu. Našiel som kabínu, kde bývala.

— To hovoríš vážne?

— Smrteľne vážne. Tu stojí jej šálka. A zabudla si tu ešte šatku.

— Počuj, — povedal Dag, — viem, že si nezošalel. No predsa len tomu nemôžem uveriť.

— Ani ja tomu neverím.

— Predstav si, — povedal Dag, — že by sme dajme tomu pristáli na Mesiaci a nájdeme tam dievča, ako si len tak sedí a vyšíva.

— Čosi také, — súhlasil Pavlyš. — No je tu tá šálka. S odlomeným uškom.

— Stará šálka?

— Celkom stará. Ani neviem, koľko môže mať rokov.

— A kde je Nadežda? — spýtal sa Sato.

— Neviem, — povedal Pavlyš. — Dávno tu už nie je.

— A čo máš ešte? — spýtal sa Dag. — No, povedz ešte niečo. Aká bola?

— Bola pekná, — povedal Sato.

— Pravdaže, — súhlasil Pavlyš. — Veľmi pekná.

Zrazu Pavlyš zbadal za ustlaným lôžkom neveľkú škatuľu plnú všelijakých vecí. Akoby sa Nadežda chystala na cestu, no čosi ju prinútilo všetko nechať tak a bežať len s prázdnymi rukami.

Pavlyš poprašoval veci konzervátorom, preberal ich a ukladal na posteľ. Bola tam sukňa z umelej látky, zošitá hrubými nilonovými niťami, „vrece“ s otvorom pre hlavu a ruky, šál či štóla, upletená z pestrofarebných vlákien…

— Zrejme tu bývala dosť dlho, — povedal Pavlyš. Celkom na spodku škatule ležal zväzok bielych štvorcových lístkov, popísaných pravidelným doprava nakloneným písmom. Pavlyš za zdržal a nedal sa do čítania, kým sa nepresvedčil, že sa mu lístky nerozsypú medzi prstami. Čítať ich začal až vo svojej kabíne, kde si mohol vyzliecť skafander, ľahnúť si na nafukovací matrac a naplno zapnúť osvetlenie.

— Čítaj nahlas, — naliehal Dag. No Pavlyš odmietol. Bol veľmi unavený. Sľúbil však, že im prečíta najzaujímavejšie miesta. No najprv si ich prezrie sám. Mlčky. A Dag sa s ním nehádal.

4

„Tento papier som našla už pred dvoma mesiacmi, no nemohla som ani za svet vymyslieť, čím by som mohla naň písať. Len včera som prišla na to, že hneď vedľa, v kabíne, ktorú stráži Nevedko, sú naukladané akési kamene, niečo podobné ako grafit. Jeden z nich som zaostrila. A teraz už môžem písať.“ /Na druhý deň si Pavlyš na stene Nadeždinej kabíny všimol dlhé ryhy a dovtípil sa, že si asi takto odratúvala dni./