Zakon pre draka

„Potom uložím lístky pekne za sebou. Teraz, keď už mám papier a ceruzku, nachádzam v písaní útechu. Som presvedčená, že raz niekto bude čítať tieto lístky. Ja tu už vtedy nebudem, môj prach sa rozplynie vo vesmíre, ale papieriky prežijú. Netreba ich ani kŕmiť ani napájať. Veľmi ťa prosím, ty, čo budeš čítať tieto riadky, vyhľadaj moju dcérku Oľgu. Akiste už bude dospelá. Povedz jej, čo sa prihodilo jej matke. Keby mi bol voľakto predpovedal, že sa dostanem do tohto strašného zajatia, a hoci budem žiť, no jednostaj sa mi bude zdať, že už dávno nie som medzi živými, umrela by som od strachu. Veď predsa žijem! Pevne verím, že si Timofej nemyslí, že som mu dcérku hodila na krk a ušla som, aby som si mohla užívať. Nie, akiste prehľadali celé rameno a mysleli si, že som sa utopila. No ten večer sa mi navždy vryl do pamäti, lebo bol taký zvláštny. Vôbec nie preto, že sa mi prihodilo nešťastie, práve naopak. Vtedy mal v mojom živote nastať obrat… Nastal, ale celkom opačný.“

— Nie, — povedal Pavlyš a odložil lístok. — Toto nemôžem čítať. Týka sa to jej súkromia.

— Jej súkromia?

— Píše o Timofejovi. Nevieme predsa, kto je to ten Timofej. Akýsi jej známy. Počkajte, pozriem ďalej.

— Ako to môžeš vedieť? — zvolal Dag. — Prezeráš to len ledabolo, určite ti ujde to podstatné.

— Neboj sa, nič dôležité nevynechám, — odpovedal Pavlyš. — Tieto papiere majú už sto rokov. Už ju nemôžeme ani vyhľadať ani zachrániť. S rovnakým úspechom by sme mohli čítať aj klinové písmo. Nie je v tom zásadný rozdiel.

— Mám takú teóriu, — povedal Numilin, ktorý nepostrehol ľútosť v Pavlyšovom hlase.

— Počkaj, — povedal Pavlyš. — Budem čítať ďalej nahlas.

Všetko sa dozvieme.

„Po Nikolajovej smrti som ostala s Oleňkou celkom sama. Pravda, ak neberiem do úvahy sestry. No tie boli ďaleko a každá mala svoju rodinu a svoje starosti. Žili sme dosť chudobne, pracovala som v nemocnici a na jeseň roku 1956 ma povýšili na hlavnú sestru. Oleňka mala už ísť do školy, do prvej triedy. Dostávala som ponuky na manželstvo, medziiným aj od jedného lekára z našej nemocnice. Bol to dobrý človek, no už trochu starší. Odmietla som ho, domnievajúc sa, že najkrajšie roky mám už dávno za sebou. Bolo nám s Oleňkou celkom dobre. Pomáhal mi mužov brat Timofej Ivanov, vojnový invalid, ktorý bol hájnikom neďaleko mesta. Nešťastie ma zastihlo koncom augusta roku 1956. Dátum si už presne nepamätám, ale viem, že to bolo v sobotu večer… Stalo sa to takto: Práve bol čas letných dovoleniek, a tak bolo v nemocnici veľa roboty. Často som zaskakovala za kolegyne. Oleňku ako obvykle vzal k sebe Timofej. Prichádzala som za ňou vždy v sobotu autobusom, potom ešte kúsok pešo. Zakaždým som si oddýchla. Hájovňa stála v borovicovom lese pri Volge.“ Pavlyš sa odmlčal.

— No a ďalej? — spýtal sa Dag.

— Počkaj, hľadám lístok.

— A potom ju chytili, — povedal Numilin s presvedčením.

— To nie je kumšt uhádnuť, — povedal Sato.

„Pokúsim sa podrobne opísať to, čo sa ďalej odohralo, pretože ako zdravotníčka viem, aký veľký význam má určiť správnu diagnózu. Možno tieto podrobnosti, ak sa dostanú do rúk odborníkovi, pomôžu odhaliť záhadu, ak sa stali alebo stanú podobné prípady. V ten večer som išla k rieke umyť nádoby a Timofej s Oleňkou išli so mnou. Cesta od hájovne vedie rovno k rieke. Timofej ma chcel počkať, no bála som sa, že Oleňke bude zima, lebo večer už bývalo chladno, nuž som ho poprosila, aby šli domov. Sľúbila som, že sa budem ponáhľať. Ešte sa celkom nezotmelo, keď odišli. O také tri-štyri minúty som začula tiché bzučanie. Vôbec som sa nezľakla, myslela som si totiž, že kdesi ďaleko na Volge ide motorový čln. No zrazu ma premkla zlá predtucha.

Pozrela som sa na rieku, no nijaký čln som nevidela.“

Pavlyš našiel ďalší lístok.

„Zbadala som, že smerom ku mne tesne nad mojou hlavou letí čosi ako loď bez krídel. Zdalo sa mi, že je strieborná. Tesne predo mnou pristála, a tak ma odrezala od cesty. Zarazilo ma to. Za vojny som mala možnosť vidieť všelijakú vojenskú techniku, a najprv som si myslela, že je to akiste nejaký nový typ lietadla, ktorý núdzovo pristál, zrejme mu vypovedali motory. Motory tejto vzducholode akoby ani nepracovali, iba ticho bzučali. Spúšťala sa celkom pomaličky. Chcela som ujsť, schovať sa za borovicu, aby som zostala nažive, ak nastane výbuch. No loď vysunula železné chápadla a vystúpili z nej Nevedkovia.

Vtedy som ešte nevedela, že sú to Nevedkovia, no v tom okamihu som stratila vedomie a pravdepodobne som spadla…

— A čo ďalej? — spýtal sa Dag, keď Pavlyš už dlhšie mlčal.

— To je všetko, — odvetil Pavlyš.

— No čo bolo ďalej?

— Viac o tom nepíše.

— Ale predsa, čo je tam ešte?

Pavlyš ešte chvíľu mlčal.