Harry Potter a Fénixov rád

„Neviem,“ odvetil Ron a očividne ho znervóznilo, že sa ho pýtajú na názor. „Ak to Harry chce urobiť, je to len na ňom, nie?“

„Prehovoril si ako skutočný priateľ a Weasley,“ Fred silno potľapkal Rona po chrbte. „Tak teda dobre. Uvažujeme, že to roztočíme zajtra hneď po vyučovaní, lebo maximálny účinok dosiahneme, keď budú všetci na chodbách. Harry, spustíme to niekde vo východnom krídle, čím ju odlákame z pracovne – myslím, že by sme ti mohli zaručiť takých dvadsať minút,“ pozrel na Georgea.

„Bez problémov,“ prikývol George.

„A aké odpútanie pozornosti to bude?“ spýtal sa Ron.

„Uvidíš, braček,“ povedal Fred a obaja s Georgeom vstali. „v tom prípade, ak zajtra okolo piatej budeš na chodbe Gregora Podlízavého.“

Harry sa na druhý deň zobudil veľmi zavčasu a cítil skoro rovnakú nervozitu ako v to ráno pred disciplinárnym konaním na Ministerstve mágie. Neznervózňovala ho len predstava, že sa má vlámať do kancelárie Umbridgeovej a použiť jej kozub na rozhovor so Siriusom, hoci už aj to bolo dosť hrozné, okrem toho sa totiž po prvý raz stretne so Snapom po tom, čo ho profesor vyhodil zo svojej pracovne.

Chvíľu ležal v posteli a rozmýšľal o nastávajúcom dni, potom veľmi potichu vstal, šiel k oknu pri Nevillovej posteli a hľadel von na skutočne nádherné ráno. Obloha bola jasná, perlovobelasá. Priamo pred Harrym sa týčil buk, pod ktorým jeho otec kedysi trápil Snapa. Nevedel, čím by Sirius mohol zmierniť zážitok z mysľomisy, ale tak zúfalo chcel počuť Siriusovu verziu udalosti, tak veľmi sa chcel dozvedieť, či neexistovali nejaké poľahčujúce okolnosti, akékoľvek ospravedlnenie otcovho správania…

Čosi upútalo Harryho pozornosť, nejaký pohyb na okraji Zakázaného lesa. Harry žmúril proti slnku a videl, ako sa spomedzi stromov vynoril Hagrid. Zdalo sa, že kríva. Harry sa díval, kým sa nedotackal k dverám chalupy a nezmizol vnútri. Ešte chvíľu chalupu sledoval, ale Hagrid už nevyšiel, zato z komína sa kúdolil dym, takže nemôže byť až taký strašne zranený, keď rozložil oheň.

Harry sa odvrátil od okna, šiel k svojmu kufru a začal sa obliekať.

Keďže mal pred sebou vlámačku do riaditeľkinej kancelárie, nečakal, že tento deň bude pokojný, ale nepočítal s Hermioninými takmer nepretržitými pokusmi odhovoriť ho od plánovanej akcie o piatej. Po prvý raz bola na hodine profesora Binnsa prinajmenšom rovnako nepozorná ako Harry a Ron a bez prestania šeptom Harryho hrešila, čo sa on veľmi snažil ignorovať.

„… keď ťa tam prichytí, okrem toho, že ťa vylúčia, uhádne, že si sa rozprával so Smrkáčom, a predpokladám, že tentoraz ťa naozaj donúti vypiť Veritaserum a odpovedať na otázky…“

„Hermiona,“ potichu sa rozhorčoval Ron, „prestaň už Harrymu kázať a počúvaj profesora Binnsa, alebo si mám robiť poznámky sám?“

„Prečo by si si pre zmenu nemohol robiť poznámky aj sám? Nezabije ťa to!“

V podzemí sa ani Harry ani Ron s Hermionou nerozprávali. Ona sa tým však nenechala zastrašiť a využila ich mlčanie na to, aby pokračovala v strašidelných hrozbách, ktoré síce vyslovovala potichu, ale pritom tak prudko syčala, že Seamus celých päť minút zabil kontrolovaním, kde mu tečie kotlík.

Snape sa medzitým zrejme rozhodol správať, akoby bol Harry neviditeľný. Harry, zvyknutý na takúto taktiku, pretože patrila medzi najobľúbenejšie prístupy strýka Vernona, bol vďačný, že nemusí pretrpieť nič horšie. Vlastne v porovnaní s tým, čo musel od Snapa zvyčajne znášať, jeho posmech a škodoradostné poznámky, považoval tento nový spôsob správania za zlepšenie a bol rád, lebo zistil, že keď ho Snape nechal na pokoji, podarilo sa mu namiešať povzbudzujúci odvar celkom ľahko. Na konci hodiny nabral z tohto elixíru trochu do flakóna, zazátkoval ho a odniesol na oznámkovanie s pocitom, že konečne možno dostane ‚P‘.

Práve sa otočil, keď počul cinkot rozbitého skla. Malfoy sa škodoradostne zasmial. Harry sa zvrtol. Vzorka jeho elixíru sa roztekala po dlážke a Snape ho s nepríjemným úsmevom sledoval.

„Hop,“ povedal potichu. „Tak teda ďalšia nula, Potter.“

Harry bol taký nazúrený, že ani nevládal prehovoriť. Zamieril naspäť ku kotlíku s úmyslom, že naplní ďalší flakón a donúti Snapa, aby mu ho oznámkoval, ale na svoje zdesenie zistil, že zvyšok odvaru zmizol.

„Prepáč!“ šepkala Hermiona, rukami si zakrývajúc ústa. „Veľmi ma to mrzí, Harry. Myslela som, že si skončil, a tak som ho vyčistila!“

Harry sa nezmohol na slovo. Po zazvonení sa ponáhľal z podzemia, ani sa len neobzrel, a na obede si našiel miesto medzi Nevillom a Seamusom, aby ho Hermiona zase nemohla odrádzať od použitia Umbridgeovej kancelárie.

Na veštení mal takú zlú náladu, že celkom zabudol na plánované stretnutie s profesorkou McGonagallovou o voľbe povolania. Spomenul si naň, iba keď sa ho Ron spýtal, prečo za ňou nešiel. Letel naspäť hore schodmi a dobehol zadychčaný iba s niekoľkominútovým meškaním.

„Prepáčte, pani profesorka,“ lapal dych a zavrel dvere. „Zabudol som.“

„Nič sa nestalo, Potter,“ povedala rýchlo a vtom v kúte ktosi zafučal. Harry sa obzrel.