Harry Potter a Fénixov rád

Ron začal nadávať na Mariettu Edgecombovú, čo Harrymu pomohlo. Stačilo sa len tváriť nahnevane, prikyvovať a hovoriť ‚Áno‘ a ‚Máš pravdu‘ vždy, keď sa Ron bude nadychovať k ďalšej reči, a jeho myseľ sa môže zaoberať ešte skľučujúcejšou témou -tým, čo videl v mysľomise.

Mal pocit, akoby ho tá spomienka zožierala zvnútra. Bol si taký istý, že jeho rodičia boli skvelí ľudia, a ani najmenej neveril Snapovým opovržlivým poznámkam o charaktere jeho otca. Veď ľudia ako Hagrid a Sirius mu predsa hovorili, že jeho otec bol skvelý.

Áno, ale pozri, aký bol Sirius, ozval sa dotieravý hlas v Harryho hlave… bol zlý, či nie? Áno, raz počul profesorku McGonagallovú hovoriť, že jeho otec a Sirius boli školskí výtržníci, ale vravela o nich ako o predchodcoch Weasleyovie dvojčiat a Harry si nevedel predstaviť, že by Fred s Georgeom niekoho len tak pre zábavu zavesili dolu hlavou… pokiaľ by im nebol skutočne odporný -možno Malfoya alebo niekoho, kto by si to naozaj zaslúžil…

Harry sa snažil nájsť dôvod, prečo si Snape zaslúžil od Jamesa takú pohanu, ale veď Lilly sa spýtala: „Čo vám urobil?“ a James odpovedal: „Tu ide skôr o to, že vôbec existuje, ak vieš, čo tým myslím.“ Nezačal to všetko James iba preto, lebo sa Sirius nudil? Harry si spomenul na Lupina, vtedy na Grimmauldovom námestí hovoril, že Dumbledore ho vymenoval za prefekta v nádeji, že sa mu podarí trochu skrotiť Jamesa a Siriusa… ale v mysľomise tam len sedel a dovolil, aby sa to všetko stalo…

Harry si stále pripomínal, že Lilly zasiahla, jeho matka bola slušná. A predsa spomienka na výraz jej tváre, keď kričala na Jamesa, bola preňho rovnako rušivá ako ostatné. Zjavne Jamesa neznášala a Harry jednoducho nechápal, prečo sa nakoniec vlastne vzali. Raz či dva razy mu dokonca zišlo na um, či ju James k tomu nedonútil…

Takmer päť rokov bola preňho myšlienka na otca zdrojom útechy a inšpirácie. Vždy, keď mu niekto povedal, že je ako James, v duši zahorel hrdosťou. A teraz… teraz pri pomyslení naňho cítil chlad a nešťastie.

Po veľkonočných prázdninách bolo počasie veternejšie, jasnejšie a teplejšie, ale Harry aj s ostatnými piatakmi a siedmakmi sedel zavretý dnu, opakoval si učivo a vláčil sa hore-dolu do knižnice a z knižnice. Predstieral, že jeho zlá nálada nemá inú príčinu než blížiace sa skúšky, a pretože aj spolužiaci mali učenia až po krk, nikto o jeho dôvode nepochyboval.

„Harry, rozprávam sa s tebou, počuješ ma?“

„Hm?“

Obzrel sa. K stolíku v knižnici, za ktorým sedel sám, si prisadla Ginny Weasleyová a vyzerala ošľahaná od vetra. Bol neskorý nedeľný večer. Hermiona sa vrátila do Chrabromilskej veže opakovať si starobylé runy a Ron mal metlobalový tréning.

„Ach, ahoj,“ pozdravil ju Harry a pritiahol si knihy pred seba. „Ako to, že nie si na tréningu?“

„Skončil,“ povedala Ginny. „Ron musel odviesť Jacka Slopera do nemocničného krídla.“

„Prečo?“

„Nie sme si istí, ale myslíme si, že sa zložil vlastnou pálkou.“ Zhlboka si vzdychla. „Skrátka… práve sme dostali balíček, už prešiel Umbridgeovej novým kontrolným procesom.“

Vyložila na stôl škatuľku v baliacom papieri. Očividne ju niekto rozbalil a ledabolo zabalil nanovo. Červeným atramentom bola na nej načmáraná poznámka: Skontroloval a prepustil vrchný inkvizítor Rokfortu.

„Sú to veľkonočné vajíčka od mamy,“ povedala Ginny. „Jedno je tu pre teba… tu máš.“

Podala mu pekné čokoládové vajíčko vyzdobené malými cukrovými ohnivými strelami a podľa obalu obsahovalo vrecúško šumivých bzučaliek. Harry naň chvíľu hľadel a potom na svoje zdesenie cítil, ako mu do hrdla stúpa akási hrča.

„Je ti niečo, Harry?“ potichu sa spýtala Ginny.

„Ale, nič,“ nevľúdne odpovedal. Hrča v hrdle bola nepríjemná. Nechápal, prečo by v ňom veľkonočné vajce malo vyvolať takýto pocit.

„V poslednom čase vyzeráš fakt skleslo,“ podotkla Ginny. „Vieš, som si istá, že keby si sa s Čcho porozprával…“

„Nechcem sa rozprávať s Čcho,“ prudko ju zarazil Harry.

„Tak teda s kým?“ spýtala sa Ginny.

„Ja…“

Poobzeral sa, aby si bol istý, že nikto nenačúva. Madam Pinceová bola o niekoľko políc ďalej, vypisovala kopu žiadaniek pre šialene sa tváriacu Hannah Abbottovú.

„Chcel by som sa rozprávať so Siriusom,“ zamrmlal. „Ale viem, že nemôžem.“

Skôr preto, aby sa niečím zamestnal, než preto, že by mal chuť, Harry odbalil veľkonočné vajíčko, odlomil si kus a vložil do úst.

„No ak naozaj chceš hovoriť so Siriusom, predpokladám, že by sme mohli vymyslieť spôsob, ako to urobiť.“

„Ale no tak,“ beznádejne reagoval Harry. „Ako, keď Umbridgeová stráži kozuby a číta všetku našu poštu?“

„ K e ď človek vyrastá pri Fredovi a Georgeovi,“ zadumane prehodila Ginny, „začne si myslieť, že všetko je možné, len treba mať odvahu.“

Harry pozrel na ňu. Možno tak zaúčinkovala čokoláda – Lupin im vždy radil dať si čokoládu po stretnutí s dementormi – alebo jednoducho preto, že konečne nahlas vyslovil želanie, ktoré ho spaľovalo už týždne, ale cítil sa trochu nádejnejšie.

„Ako si to predstavujete!?“