Harry Potter a Fénixov rád

Fudge len zízal s otvorenými ústami a okrúhlu tvár pod strapatými vlasmi mal čoraz ružovejšiu.

„Ja… vy…“

Dumbledore sa mu otočil chrbtom.

„Vezmi si prenášadlo, Harry.“

Podal mu zlatú hlavu sochy, Harry na ňu položil ruku a vôbec mu nezáležalo na tom, čo sa bude diať, ani kam pôjde.

„O pol hodiny sa uvidíme,“ potichu povedal Dumbledore. „Jeden… dva… tri…“

Harry mal zase pocit, akoby ho pri pupku potiahol nejaký háčik. Leštená drevená podlaha sa mu stratila spod nôh, Átrium, Fudge a Dumbledore zmizli a letel dopredu vo víre farieb a zvuku…

37 Stratené proroctvo

Harry sa nohami dotkol pevnej zeme, kolená sa mu trochu podlomili a hlava zlatého čarodejníka zadunela na podlahe. Obzrel sa a videl, že pristál v Dumbledorovej pracovni.

V čase riaditeľovej neprítomnosti sa všetko dalo do poriadku. Krehké strieborné prístroje znova stáli na stolíkoch s tenkými nohami a pokojne odfukovali a krútili sa. Portréty riaditeľov a riaditeliek driemali v rámoch, hlavy im kľuckali v kreslách alebo si ich opierali o rámy obrazov. Harry pozrel cez okno. Na obzore sa črtal chladný svetlozelený pás – bude svitať.

Ticho a pokoj, ktoré iba občas narušilo zachrapkanie alebo zafučanie spiaceho portrétu, bolo preňho neznesiteľné. Keby sa jeho pocity mohli odrážať na okolitom prostredí, portréty by kričali od bolesti. Prechádzal sa po tichej, krásnej pracovni, hruď sa mu rýchlo dvíhala a klesala a snažil sa nemyslieť. Lenže on musel myslieť… nebolo pred tým úniku…

Je to jeho chyba, že Sirius zomrel, za to všetko môže on. Keby nebol taký hlúpy a nenaletel na Voldemortov trik, keby nebol taký presvedčený, že to, čo videl vo sne, je skutočnosť, keby len bol pripustil možnosť, že tak ako tvrdila Hermiona, Voldemort sa spoľahol na jeho záľubu hrať sa na hrdinu…

Bolo to neznesiteľné, nebude na to myslieť, nevydrží to…

Obraz za ním zvlášť hlasno zachrápal a ozval sa chladný hlas: „Á… Harry Potter…“

Phineas Nigellus dlho zazíval, natiahol si ruky a prefíkanými prižmúrenými očami si premeriaval Harryho.

„A čo ťa sem privádza v túto skorú rannú hodinu?“ spýtal sa napokon. „Táto kancelária má byť zavretá pre všetkých okrem právoplatného riaditeľa. Alebo ťa sem poslal Dumbledore? Och, nehovor mi…“ Znova výdatne zazíval. „Mám o d o v z d a ť ďalšiu správu svojmu nehodnému pra-pravnukovi?“

Harry nebol schopný reči. Phineas Nigellus nevie, že Sirius je mŕtvy, ale Harry mu to nemohol povedať. Keby to vyslovil nahlas, znamenalo by to, že je to definitívne, absolútne, nezvratné.

Ďalšie portréty sa prebrali. Hrôza z toho, že sa ho možno budú vypytovať, donútila Harryho prejsť k dverám a chytiť kľučku.

Nehýbala sa. Bol tam zavretý.

„To, dúfam, znamená, že sa Dumbledore onedlho medzi nás vráti,“ povedal tučný čarodejník s červeným nosom v obraze za riaditeľovým stolom.

Harry sa otočil. Čarodejník hľadel naňho s veľkým záujmom. Harry prikývol. Znova za chrbtom potiahol kľučku, ale nepohla sa.

„Och, ako dobre,“ potešil sa čarodejník. „Bez neho tu bola nuda, veľká nuda.“

Usadil sa do kresla pripomínajúceho trón, na ktorom bol namaľovaný, a dobromyseľne sa na Harryho usmial.

„Dumbledore má o tebe vysokú mienku, to iste vieš,“ povedal pokojne. „Ó, áno. Váži si ťa.“

Pocit viny naplnil Harryho hruď ako nejaký obludný ťažký parazit a teraz sa tam zvíjal a vrtel. Harry to neznesie, nevydrží už byť sám… nikdy nemal taký pocit, akoby bol uväznený vo vlastnej hlave a v tele, nikdy si tak veľmi neželal byť niekým iným, hocikým iným…

V prázdnom kozube vzbĺkli smaragdovozelené plamene, až Harry odskočil od dverí a hľadel na muža krútiaceho sa v ohnisku. Keď Dumbledorova vysoká postava vyšla z plameňov, čarodejníci a čarodejnice na stenách sa prudko zobudili a mnohí ho nahlas vítali.

„Ďakujem,“ potichu sa poďakoval Dumbledore.

Najprv na Harryho nepozrel, ale šiel k bidlu pri dverách a z vrecka habitu vytiahol maličkého škaredého neopereného Félixa, opatrne ho uložil do nádobky s jemným popolom pod zlatou žrďou, na ktorej zvyčajne Félix sedával.

„Určite ťa poteší, Harry,“ Dumbledore sa konečne otočil od vtáčieho mláďaťa, „že nikomu z tvojich spolužiakov nezostanú po udalostiach včerajšej noci trvalé následky.“

Harry chcel povedať: „To je dobre,“ ale z úst mu nevyšiel ani hlások. Dumbledore mu pripomína, aké škody spôsobil, a hoci už opäť naňho hľadí a jeho výraz je láskavý, a nie obviňujúci, Harry mu nevládze pozrieť do očí.

„Madam Pomfreyová dáva všetkých do poriadku,“ hovoril Dumbledore. „Nymphadora Tonksová možno nejaký čas pobudne u svätého Munga, ale vyzerá to, že sa zotaví úplne.“

Harry sa uspokojil s tým, že prikývol, hľadiac na koberec, ktorý bol čoraz svetlejší, ako obloha vonku bledla. Bol si istý, že všetky portréty v miestnosti pozorne počúvajú každé Dumbledorovo slovo a sú zvedavé, kde Harry s Dumbledorom boli a čo spôsobilo zranenia.

„Viem, ako sa cítiš, Harry,“ veľmi potichu prehovoril Dumbledore.

„Nie, neviete,“ odvetil Harry a hlas mal odrazu hlasný a silný, hnev ho rozžeravil dobiela. Dumbledore o jeho pocitoch nevie nič.