Harry Potter a Fénixov rád

Bol tam Divooký Moody a v klobúku stiahnutom na čarovné oko vyzeral rovnako zlovestne, ako by vyzeral bez neho, v hrčovitých rukách držal veľkú barlu a telo mal zahalené do objemného cestovného plášťa. Hneď za ním stála Tonksová v poplátaných džínsach a jasnofialovom tričku s nápisom Sudičky a žuvačkovoružové vlasy jej žiarili v slnečnom svetle, prenikajúcom cez zaprášené sklo staničného stropu. Vedľa Tonksovej bol Lupin, s bledou tvárou, šedivejúcimi vlasmi, v dlhom ošúchanom kabáte, ktorý zakrýval zodratý pulóver a nohavice. Vpredu pred skupinkou stáli pán a pani Weasleyovci vo sviatočnom muklovskom oblečení a Fred s Georgeom v úplne nových bundách z nejakého šupinatého materiálu strašnej zelenej farby.

„Ron, Ginny!“ zvolala pani Weasleyová a ponáhľala sa tuho vyobjímať svoje deti. „Och, Harry, zlatko, ako sa máš?“

„Dobre,“ klamal Harry, keď ho zovrela v objatí. Ponad jej plece videl, ako Ron vyvaľuje oči na nové bundy dvojčiat.

„Čo to má byť?“ ukazoval na ne.

„Najjemnejšia dračia koža, braček,“ chválil sa Fred a trochu potiahol zips. „Obchody prekvitajú, a tak sme si povedali, že si doprajeme.“

„Vitaj, Harry,“ privítal Harryho Lupin, keď ho pani Weasleyová pustila a obrátila sa k Hermione.

„Zdravím,“ pozdravil Harry. „Nečakal som… čo tu všetci robíte?“

„No,“ Lupin sa pousmial, „rozhodli sme sa, že sa trochu porozprávame s tvojou tetou a strýkom, kým im dovolíme, aby si ťa odviedli domov.“

„No ja neviem, či je to dobrý nápad,“ zareagoval Harry.

„Ja si myslím, že áno,“ zavrčal Moody, ktorý prikrivkal bližšie. „To sú oni, čo, Potter?“

Palcom ukázal za seba – čarovným okom zrejme videl dozadu cez hlavu i klobúk. Harry sa vyklonil trochu doľava, aby pozrel smerom, kam Divooký Moody ukazuje, a tam naozaj stáli všetci traja Dursleyovci, a bolo vidieť, že ich Harryho uvítací výbor nepochybne ohromil.

„Á, Harry!“ zvolal pán Weasley a odvrátil sa od Hermioniných rodičov, ktorých práve nadšene pozdravil a ktorí teraz objímali Hermionu. „Tak čo – ideme na to?“

„Áno, myslím, že áno, Artur,“ povedal Moody.

On a pán Weasley ako prví zamierili k Dursleyovcom, ktorí akoby zapustili korene. Hermiona sa jemne vyslobodila z maminho objatia a pripojila sa k skupinke.

„Dobrý deň,“ pán Weasley milo pozdravil strýka Vernona, keď zastal rovno pred ním. „Možno si ma pamätáte. Volám sa Artur Weasley.“

Pretože pán Weasley pred dvoma rokmi vlastnoručne zdemoloval Dursleyovcom prevažnú časť obývačky, Harryho by veľmi prekvapilo, keby naňho strýko Vernon zabudol. A naozaj, strýkova tvár pri pohľade na pána Weasleyho nadobudla tmavofialový odtieň, ale rozhodol sa nič nehovoriť, čiastočne asi preto, že Dursleyovci boli v menšine jeden ku dvom. Teta Petunia sa tvárila vyplašene a zároveň rozpačito, stále sa obzerala, akoby sa bála, že by ju v takejto spoločnosti mohol vidieť niekto známy. Dudley sa zatiaľ usiloval vyzerať celkom malý a nenápadný, no vôbec sa mu to nedarilo.

„Tak sme si mysleli, že sa s vami trošku porozprávame o Harrym,“ začal pán Weasley, stále sa usmievajúc.

„Áno,“ zavrčal Moody. „O tom, ako s ním zaobchádzate, keď je u vás.“

Strýkovi sa od rozhorčenia naježili fúzy. Možno preto, že ten klobúk v ňom vyvolával mylný dojem, že má do činenia s príbuznou dušou, obrátil sa na Moodyho.

„Netuším, prečo by ste sa mali starať o to, čo sa deje v mojom dome…“

„Predpokladám, že to, čo vy netušíte, by zaplnilo celé knihy, Dursley,“ zavrčal Moody.

„Ale o to tu nejde,“ zasiahla Tonksová, ktorej ružové vlasy pohoršovali tetu Petuniu väčšmi než všetci ostatní dohromady, lebo radšej zavrela oči, než by mala na ňu hľadieť. „Ide o to, že ak zistíme, že ste boli k Harrymu protivní…“

„A nemýľte sa, my sa o tom dozvieme,“ príjemným tónom dodal Lupin.

„Áno,“ potvrdil pán Weasley, „aj keď nedovolíte Harrymu používať feletón…“

„Telefón,“ zašepkala Hermiona.

„Áno, ak sa nám donesie čo len slovko, že ste s Potterom zle zaobchádzali akýmkoľvek spôsobom, budete sa nám zodpovedať,“ pohrozil Moody.

Strýko Vernon sa zlovestne nadul. Zdalo sa, že jeho rozhorčenie prekonalo aj strach z týchto čudákov.

„Vyhrážate sa mi, pane?“ povedal tak nahlas, že sa okoloidúci otáčali a pozerali na nich.

„Áno, vyhrážam,“ odvetil Divooký Moody a zdalo sa, že ho potešilo, ako rýchlo strýko Vernon pochopil tento fakt.

„A vyzerám ako muž, ktorý sa dá zastrašiť?“ vyštekol strýko Vernon.

„No…“ Moody si potisol klobúk a odhalil zlovestne sa otáčajúce oko. Strýko Vernon zdesene odskočil a bolestivo sa udrel o vozík s batožinou. „Áno, povedal by som, že áno, Dursley.“

Odvrátil sa od strýka Vernona k Harrymu.

„Tak, Potter… zavolaj, keď nás budeš potrebovať. Ak sa tri dni neozveš, niekoho pošleme…“

Teta Petunia žalostne zafňukala. Bolo celkom jasné, že si predstavila, čo by povedali susedia, keby videli na jej záhradnom chodníku takýchto ľudí.

„Tak teda maj sa, Potter,“ lúčil sa Moody a na chvíľu hrčovitou rukou chytil Harryho za plece.

„Dávaj si pozor, Harry,“ potichu mu prikazoval Lupin, „a zostaň s nami v spojení.“