Harry Potter a Kameň mudrcov

„Uvidíme sa teda na Rokforte,“ povedal chlapec afektovane.

Harry mlčky lízal zmrzlinu, čo mu Hagrid kúpil (čokoládovomalinovú so sekanými orieškami).

„Je ti niečo?“ opýtal sa Hagrid.

„Nie, nič,“ zaklamal Harry. Zastavili sa, aby kúpili ešte pergamenový papier a brká. Harry objavil atrament, ktorý mení pri písaní farbu, a to mu trochu zdvihlo náladu. Keď vyšli z obchodu, opýtal sa: „Hagrid, čo je to metlobal?“

„Šmária, Harry, furt zabúdam, ako málo toho vieš – veď ty nemáš šajnu, čo je to metlobal!“

„Nerob mi to ešte ťažšie,“ prosil ho Harry. A porozprával Hagridovi o bledom chlapcovi z obchodu madam Malkinovej.

„... a ešte povedal, že deti z muklovských rodín by vôbec nemali prijímať...“

„Ty nie si z muklovskej rodiny. Keby vedel, kto si – ak má rodičov čarodejníkov, určite o tebe veľakrát počul – veď si to v Deravom kotlíku zažil. Ten o tom figu borovú vie, najlepší ľudia, ktorých som poznal, boli práve tí, čo vyrastali medzi samými muklami – vezmi si len svoju mamku! A akú má segru!“

„Čo je to teda ten metlobal?“

„To je taký náš šport. Čarodejnícky šport. Niečo – ako futbal u muklov – u nás sleduje metlobal každý – hráva sa v lufte, na metlách, so štyrmi loptami – no, pravdu povediac, pravidlá sú trochu zložité.“

„A čo je to Slizolin a Bifľomor?“

„Fakulty. Sú štyri. Každý tvrdí, že v Bifľomore sú tie najväčšie polená, ale...“

„Tak to budem zaručene v Bifľomore,“ vzdychol si Harry smutne.

„Vždy lepšie v Bifľomore ako v Slizoline,“ riekol Hagrid namrzene. „Všetci čarodejníci a čarodejnice zo Slizolinu sa skôr či neskôr zopsuli. Aj Veď-Vieš-Kto tam chodil.“

„Vol..., teda, Veď-Vieš-Kto chodil na Rokfort?“

„Pred mnohými a mnohými rokmi,“ povedal Hagrid.

Školské učebnice kúpili v obchode s nápisom ČARODEJNÍCKA LITERATÚRA PRE MALÝCH I VEĽKÝCH, kde boli od zeme až po strop samučičké knihy; knihy hrubé ako obrubníky a viazané v koži; knihy maličké ako poštové známky s hodvábnym obalom; knihy so samými čudnými znakmi a zopár kníh, ktoré nemali vnútri vôbec nič. Dokonca i Dudley, ktorý v živote nič neprečítal, by si určite rád na niektorú z nich siahol. Hagrid musel Harryho doslova ťahať od knihy profesora Vindictusa Viridiana Zaklínadlá a protizaklínadlá (Začaruj priateľov a popleť hlavy nepriateľom pomocou najnovších kúziel, ako sú: Strata vlasov, Huspeninové nohy, Zviazaný jazyk a mnoho, mnoho ďalších).

„Chcem zistiť, ako začarovať Dudleyho.“

„Netvrdím, že to nie je bomba nápad, ale čary môžeš medzi muklami používať len za fakt veľmi mimoriadnych okolností,“ poznamenal Hagrid. „No pravdu povediac, aj tak by ti tie kúzla boli nanič, musíš sa ešte veľa učiť, aby si ich zvládol.“

Hagrid nedovolil Harrymu kúpiť si kotlík z rýdzeho zlata („V pokynoch píšu, že má byť cínový“), zohnali však nádherné váhy na váženie prísad do elixírov a skladací mosadzný ďalekohľad. Potom navštívili apatieku, ktorá ho fascinovala už len kvôli neznesiteľnému smradu v nej – akejsi zmesi pokazených vajíčok a zhnitej kapusty. Na zemi ležali sudy plné mazľavej hmoty. Pri stene stáli jeden vedľa druhého krčahy s bylinkami, sušenými korienkami a rôznofarebnými práškami, zo stropu viseli pokrútené pazúry. Zatiaľ čo sa Hagrid pýtal pána za pultom na základné elixírové prísady, Harry si so záujmom prezeral strieborné rohy jednorožca, jeden za dvadsaťjeden galleónov, a miniatúrne, trblietavo-čierne chrobačie oči (päť knutov naberačka).

Keď vyšli z apatieky, Hagrid ešte raz prebehol očami zoznam.

„Už len prútik – šmária, ešte darček k narodkám.“

Harry cítil, ako sa červená.

„Ale to nemusíš...“

„Ja viem, že nemusím. Už to mám, kúpim ti zvieratko. Ropuchu nie, tie už vyšli z módy, to by sa ti všetci rehotali – hm, mačky nemám rád, lebo z nich kýcham. Dostaneš sovu. Všetky decká chcú sovu, sú fakt užitočné, nosia poštu a tak.“

O dvadsať minút vychádzali z predajne sov, kde bolo šero, zo všetkých strán bolo počuť šušťanie a trepotanie krídel a všade svetielkovali oči, žiarivé ako drahokamy. Harry si niesol veľkú klietku s nádhernou snežnou sovou, ktorá práve tuho spala s hlavou pod krídlom. Toľko Hagridovi ďakoval, až sa z toho zajakával a pripomínal profesora Quirrella.

„Nemáš za čo,“ povedal Hagrid stroho. „Od Dursleyovcov si toho určite veľa nedostal. Tak už len Ollivanderovci – a máme to v suchu, u Ollivanderovcov kúpime špičkový prútik.“

Čarodejnícky prútik... Harry sa už nevedel dočkať.

Posledný obchod bol maličký a veľmi spustnutý. Nad dverami visel nápis s olupujúcimi sa zlatými písmenami – OLLIVANDEROVCI: VÝROBCOVIA PRVOTRIEDNYCH ČARODEJNÍCKYCH PRÚTIKOV OD ROKU 383 PRED N.L.

V zaprášenom výklade ležal na vyblednutej poduške jediný čarodejnícky prútik.