Harry Potter a Kameň mudrcov

Chlapec, ktorý vyzeral, že je najstarší, vykročil smerom k nástupištiam deväť a desať. Harry ho uprene pozoroval, dával si pozor, aby nežmurkol a nestratil ho z dohľadu – no len čo chlapec došiel k zábrane, ktorá obe nástupištia oddeľovala, vynoril sa pred Harrym väčší hlúčik ľudí, a keď okolo neho prešiel posledný batoh a konečne mu uvoľnil výhľad, chlapca už nebolo.

„Teraz ty, Fred,“ povedala tučná pani.

„Ja nie som Fred, ja som George,“ pajedil sa chlapec. „Teda, milá pani, to si vravíš matka? Nevidíš, že som George?“

„Prepáč, George.“

„To som len žaroval, ja som Fred,“ povedal chlapec a vykročil. Jeho dvojča za ním kričalo, aby si pohol, a zrejme tak aj urobil, lebo vzápätí ho nebolo – ale kam sa podel?

Tretí brat tiež rezko kráčal rovno proti stene – už bol takmer pri nej – a odrazu, z ničoho nič, akoby sa vyparil.

Harry už nemohol dlhšie otáľať.

„Prepáčte,“ oslovil tučnú paniu.

„Ahoj, chlapče,“ pozdravila ho. „Ideš po prvý raz na Rokfort? Aj náš Ron tam bude nový.“

Ukázala na posledného a najmladšieho zo svojich synov. Bol vysoký, chudý, samá ruka, samá noha, tvár posiata pehami a uprostred nej veľký nos.

„Áno,“ odvetil Harry. „Problém je – problém je v tom, že neviem, ako...“

„Ako sa dostaneš na nástupište?“ opýtala sa ho milo a Harry prikývol.

„Nie je to nič zložité,“ povedala. „Stačí, ak budeš kráčať rovno proti deliacej stene medzi nástupišťom deväť a desať. Len sa nesmieš zastaviť, ani báť, že narazíš, to je obzvlášť dôležité. Ak si veľmi nervózny, tak sa radšej rozbehni. Bude lepšie, ak pôjdeš hneď teraz, ešte pred Ronom.“

„Hm – dobre,“ súhlasil Harry.

Vyrovnal si pred sebou vozík a zahľadel sa na deliacu stenu. Vyzerala, že je veľmi pevná.

Vykročil smerom k nej. Cestou doňho strkali ľudia náhliaci sa na nástupištia deväť a desať. Harry pridal do kroku. Teraz narazí rovno do steny a určite si ublíži – zaprel sa do vozíka a dal sa do šialeného behu – stena sa rýchlo približovala – zastaviť už nedokáže – vozík nebolo možné ovládať – už len pol metra – zatvoril oči a čakal na náraz...

Nič sa však nestalo... bežal ďalej... otvoril oči.

Na preplnenom nástupišti stála purpurová lokomotíva. Nad ňou nápis Rokfortský expres, 11.00. Harry sa obzrel za seba a na mieste, kde bola predtým stena, stál klenutý vchod a nad ním vytepaný nápis Nástupište deväť a tri štvrte. Dokázal to.

Nad hlavami debatujúcich ľudí sa vznášal dym z lokomotívy a pomedzi nohy sa im plietli mačky všetkých možných farieb. Vrava ľudí a buchot ťažkých kufrov sa miešali s nepokojným húkaním sov. Harry tisol pred sebou vozík a hľadal nejaké voľné miesto. Minul chlapca s okrúhlou tvárou, ktorý práve povedal: „Babi, tá ropucha sa mi zase stratila.“

„Ach, Neville,“ vzdychla si stará pani.

Trochu ďalej, uprostred hlúčika detí stál chlapec s kučeravými vlasmi.

„Ukáž nám ju, Lee, no tak.“

Chlapec zodvihol nad hlavu škatuľu, a keď akési čudo vnútri vystrčilo dlhú, chlpatú nohu, deti okolo neho začali výskať a pišťať.

Harry sa pretláčal davom, kým nenašiel voľné kupé až kdesi na samom konci vlaku. Najskôr vyložil Hedvigu a potom sa začal nadrapovať s obrovským kufriskom, snažil sa ho posunúť čo najbližšie k dverám vlaku. Pokúšal sa vyteperiť ho na schody, no skončilo sa to tak, že dvakrát nadvihol jednu stranu kufra a vzápätí si ho pustil na nohu.

„Pomôžem ti?“ opýtalo sa ho jedno z dvojčiat, ktoré prešli stenou pre ním.

„Áno, prosím ťa,“ fučal Harry.

„Hej, Fred! Hybaj mi pomôcť!“

S pomocou oboch dvojičiek sa Harrymu napokon podarilo zasunúť kufor až do rohu kupé.

„Vďaka,“ povedal Harry a odhrnul si z očí spotené vlasy.

„Čo to tu máš?“ opýtalo sa odrazu jedno z dvojčiat a ukazovalo na Harryho jazvu.

„Páni,“ ozvalo sa druhé dvojča. „Nie si ty...?“

„Jasné, že je,“ tvrdilo prvé dvojča. „Však si to ty?“

„Ale čo či som?“ nechápal Harry.

„Harry Potter,“ povedali obe dvojčatá naraz.

„Aha,“ pochopil Harry. „Myslím si, že hej.“

Obaja chalani naňho zízali a Harry cítil, že sa červená. Ešte šťastie, že v tej chvíli k nim cez otvorené dvere vlaku doľahol hlas zvonka.

„Fred? George? Tu ste?“

„Už ideme, mami!“

Dvojičky venovali Harrymu ešte krátky pohľad a vyskočili von z vlaku.

Harry si sadol k oknu, napoly schovaný, aby tak mohol pozorovať červenovlasú rodinku na nástupišti a počúvať, čo hovoria. Ich mama práve vyťahovala vreckovku.

„Ron, máš niečo na nose.“

Najmladší chlapec jej chcel ujsť, no mama ho schmatla a začala mu šúchať špičku nosa.

„Mama – prestaň.“ Usiloval sa jej vytrhnúť.

„Ale, ale, náš Ronuško má na nošteku špinku,“ poznamenalo jedno z dvojčiat posmešne.

„Sklapni!“ odsekol Ron.

„Kde je Percy?“ opýtala sa ich mama.

„Už ide.“

Práve prichádzal najstarší z bratov. Stihol sa už prezliecť do vlajúceho, čierneho rokfortského habitu a Harry si všimol, že má na hrudi lesklý, strieborný odznak s písmenom P.

„Musím sa ponáhľať, mami,“ povedal. „Sedím celkom vpredu, prefekti tam majú vyhradené dve kupé...“