Popoluškine biele šaty

— Polemiky sa sústreďovali okolo problému číslo jeden, — pokračoval Dimov. — Načo meniť štruktúru ľudského tela, čo je drahé a nebezpečné, keď sa dá skonštruovať stroj, ktorý bude vykonávať všetky potrebné funkcie? Naši oponenti sa nás spytovali: Chcete vytvoriť Ikara? Ikara s ozajstnými krídlami? Nuž my ho predbehneme na našom flyeri — rýchlolete. Chcete vytvoriť človeka-kraba, ktorý by mohol zostúpiť do Tuscarory? My ta spustíme batyskaf. Lenže… — Tu Dimov urobil pauzu, no Pavlyš pokazil celý efekt, lebo vetu dokončil:

— Lenže vesmír nie je pokračovaním zemského oceánu.

Dimov si odkašlal a urazene sa odmlčal. Bol ako herec, ktorému akýsi bezočivec z hľadiska napovedal: „Byť alebo nebyť.“ A on si tú vetu pripravoval, nacvičoval niekoľko mesiacov.

— Prepáčte, zišli mi na um útržky diskusií z tých čias, — ospravedlňoval sa Pavlyš, keď si uvedomil, ako trestuhodne sa previnil svojou replikou.

— Tým lepšie, — ovládol sa Dimov. — Slovom, ako ste povedali, vesmír nie je zemský oceán. A nie je pre vás ťažko sa dovtípiť, odkiaľ Gevorkjan dostal pomoc.

— Od Vesmírnej správy.

— Od Diaľkového prieskumu. Neviete si predstaviť, koľko prihlášok sme dostali, keď Gevorkjan uverejnil svoju hlavnú správu. Ponáhľali sa k nemu chirurgovia a biológovia z rozličných, často celkom nečakaných strán. Aj tak to boli ťažké roky. Všetci túžili po okamžitých výsledkoch, ale dobrovoľníkov sme zatiaľ nebrali. Vznikol však hlbokovodný pes. Presnejšie, krabopes. Nasledovali ešte tri roky pokusov, kým sme sa mohli úplne zaručiť, že budeme môcť bioformu-človeku vrátiť jeho predošlý výzor. A pred ôsmimi rokmi sa začali pokusy s ľuďmi.

— A kto bol prvý bioform?

— Boli dvaja — Seris a Sapejev. Boli to hlbokovodné bioformy. Pracovali v desaťkilometrovej hĺbke. Neboli by presvedčili skeptikov, keby im nebola poslúžila náhoda. Pamätáte sa, ako zachraňovali batyskaf vo Filipínskej preliačine? Nie?

— Kedy to bolo?

— Teda sa nepamätáte. Ale pre bioformiu to je celá epocha. Batyskaf stratil riadenie, uviazol v trhline a zasypala ho podvodná lavína. Spojenie sa prerušilo. Slovom, nastala tá situácia, keď sa každá technika dáva na ústup. Ale naši mládenci sa ta dostali. Kdesi mám odložené fotografie a novinové výstrižky z tých rokov. Ak vás to zaujíma, neskôr vám ich ukážem…

Všetko vozí so sebou, pomyslel si Pavlyš. A hovorí o tých udalostiach ako o dávnych dejinách, hoci odvtedy prešlo iba šesť-sedem rokov.

— V tom čase sa v ústave už pripravovalo niekoľko dobrovoľníkov.

Chápete, i pri dnešných možnostiach je proces bioformovania mimoriadne zložitý. Tak napríklad pracoval u nás Grunin. Dobrovoľník, navigátor diaľkovej floty. Mal pracovať na planéte, kde je desaťnásobne vyšší tlak v porovnaní s naším, radiácia stonásobne prevyšuje prípustnú normu a teplota na povrchu je plus tristo. Okrem toho tu vyčíňajú prachové víchrice a ustavičné sopečné výbuchy. Isteže, na takú planétu možno poslať robota, ktorý si poradí s podobnými podmienkami, alebo terénne vozidlo, také zložité, že človek v ňom bude ako mucha v kybernetickom mozgu. A predsa možnosti robota i človeka v terénnom vozidle budú obmedzené. Grunin plánoval, že sa na tú planétu dostane sám. Vlastnými rukami všetko ohmatá, na vlastné oči uvidí. Je bádateľ, vedec. Slovom, zisťujeme, akým podmienkam musí zodpovedať nové Gruninovo telo, aké zaťaženie musí vydržať. Vypočítavame program takého tela, hľadáme analógie v biologických modeloch, vyratúvame extrémne tolerancie. A na základe týchto výpočtov začíname konštruovať Grunina. Všetko sme urobili… Dimov sa odmlčal.

— Grunin zahynul? — spýtal sa Pavlyš.

— Všetko sa nedá predvídať. A vôbec z toho nemožno obviňovať Ge-vorkjana. Keď tvoríme bioform na základe konkrétneho človeka, musíme pamätať, že v novom tele ostáva mozog tohto človeka. Každý bioform je človek, nič menej, ale ani nič viac… Potom nasledoval Drač, lenže aj on zahynul.

Pavlyš si vybavil portrét Drača v sieni stanice. Na Grunina si nevedel spomenúť, ale Drača si jasne predstavil, iste preto, lebo vyzeral taký mladý a dôverčivý.

— Vrátil sa, — pokračoval Dimov. — Čakala ho retransformácia, návrat do ľudského zovňajška. Vyzeralo to, že sa všetko skončí úspešne. Ale na Kamčatke sa ako naprotiveň začínal výbuch sopky a bolo treba vyhodiť do vzduchu zátku v kráteri, teda spustiť sa dnu, vniknúť do ústia a vyhodiť zátarás, rozumiete? Poprosili náš ústav o pomoc. Gevorkjan kategoricky odmietol. No Drač si náhodou vypočul rozhovor. Šiel, urobil, čo bolo treba, ale nestačil sa už vrátiť.

— Nechcel by som byť bioformom, — povedal Pavlyš. — Podľa mňa je to nehumánne.

— Prečo?

-Ťažko povedať. Je v tom čosi nesprávne. Napríklad taký človek-korytnačka…

— A kde sa končí vaša tolerancia, kolega? Čo myslíte, vychádzať v skafandri do vesmíru je humánne?

— To je odev, ktorý sa dá vyzliecť.