Popoluškine biele šaty

Natiahli si masky. Dul silný vietor, šľahal drobné pichľavé snehové vločky. Voda pri brehu bola pokrytá tenkou ľadovou kôrou.

— Ráno bude ľad hrubý ako ruka, — povedal Van. — Pravda, slanosť je tu nízka.

— Tak, a teraz sa navečeriame a ide sa spať! — vyhlásil Pflug. Prvý zoskočil na piesok z ostrého nosa člnu, vyčnievajúceho ďaleko nad breh, vystrel ruky a Van mu podal debničku s plechovkami. Všetci okrem Pavlyša si spustili vizíry na kuklách; studený vietor mal silu a sviežosť mladého sveta, poriadne štípal tvár.

— Nie ste navyknutý, omrznú vám líca, — vystríhal Jerichovský. Jeho hlas znel v kuklofóne zastrene, akoby zďaleka.

Van otvoril dvere útulne. Znútra kupolu podopierali masívne železné rebrá. Domec bol pripravený na každé prekvapenie.

— V najhoršom prípade, — povedal Van, — ho zhodí z brehu a šmarí na more. A tam ho nájdeme.

Jerichovský zapol kúrenie, pustil vzduch, a v domci hneď bolo teplo.

Útulňa bola priehradkou rozdelená na dve časti. V prednej, spoločnej, stáli pracovné stoly, stroje, kontrolné prístroje. Za priehradkou bol sklad a spálňa.

— Hneď si pripravíme večeru, — povedal Pflug, — Musím sa priznať, zbožňujem konzervy. Celý život by som žil na suchej strave, ale žena mi to nedovolí.

— Kto jedol mojou lyžičkou, kto spal v mojej postieľke? — prísne sa spýtal Jerichovský, pristupujúc k stolu. — Kto tu bol na návšteve?

— Načo sa spytuješ, keď to vieš, — povedal Van.

— Prosil som, aby sa nikto nedotýkal mojej mašinky!

Jerichovský ukázal do kúta na prenosný diagnostický prístroj, z ktorého sa vinul pás. I na dlážke sa váľala celá kopa pásov.

— Och, títo milovníci samoliečby! — vzdychol Jerichovský.

— Môžem sa prejsť po okolí? — spýtal sa Pavlyš. — Viem všetko: nesmiem sa vzďaľovať od domu, nesmiem sa kúpať v mori ani bojovať s drakmi. Pozriem, ako zapadá slnko, a hneď sa vrátim.

— Choďte, — povedal Van. — Ale nepúšťajte sa do samostatných výskumov, aj keď doteraz sme tu draky nevideli.

Pavlyš vykročil do chodbičky.

Slnko sa klonilo k úbočiu vrchu, zakrývajúceho polovicu oblohy. Sneh padal hustejšie a Pavlyš si musel spustiť vizír. Vločky prudko plieskali na kuklu, svet vyzeral ako v hmle. Pavlyš mal pocit, že sa prediera cez mračno bielych mušiek. Obrátil sa plecom proti vetru a schádzal k vode. Lagúna, chránená pásom útesov, bola pokojná, vlny sa pomaly plazili na breh, zaštrkotali úlomky ladu a vlny sa lenivo vracali nazad, zanechávajúc chaluhy, drobné mušle a chuchvalce peny. Za štrkovou plážou sa vypínali čierne špicaté skaly, aj kamenistá sutina vyzerala čierna, lebo slnko svietilo rovno do očí. Vyššie po úbočí stúpali z čierňavy svetlé pásiky pary, parazitná bahenná sopka pravidelne dunela a vypľúvala hrče blata, z ktorého sa dymilo. Blato stekalo na breh v potôčikoch vlniacich sa ako tabakový dym a tuhlo pri vode. Ak sú na tomto ostrove nejaké živé tvory, musia byť zakuté do panciera a prispôsobené na to, aby sa mohli živiť minerálnymi soľami z horúcich prameňov. Alebo schádzajú k vode a zbierajú na brehu skromné odpadky mora.

Pavlyš vykročil po brehu. Vietor sa mu zapieral do chrbta, potískal ho. Kupola domca sa rýchlo zmenšovala, už ju takmer nerozoznal medzi skalami a útesmi. Pavlyš šiel takou rýchlosťou, akou slnko klesalo k úbočiu vrchu. Chcel dôjsť až na kosu a pozorovať, ako slnko zapadne za obzor.

Vrch čnel vzadu ako veľké ospanlivé zviera. Oblaky zmizli, ani čo by sa ponáhľali za slnkom ta, kde je teplo a svetlo. Ľad pri brehu už nepovoľoval pod slabnúcim nárazom vín, netrieštil sa a nehromadil do dlhého pásu úlomkov, ale ako olej pokryl lagúnu. V matnom povrchu iba kde-tu presvitala cez otvory voda sfarbená ako obloha na západe. Pavlyš usúdil, že je čas vrátiť sa.

Z vrchu sa odtrhol kameň a nadskakujúc preletel vedľa. Dopadol do mora, zdvihol stĺp vody a ľadové úlomky. Pavlyš pozrel na úbočie, či sa odtiaľ nerúti lavína. Kameň sa uvoľnil, lebo zhora pomaly schádzal domáci pán. Zrejme sa rozhodol pochutnať si na mušličkách na brehu. Vyzeral dosť hrozivo, ale Pavlyša si nevšímal. Schádzal po tienistom úbočí, preto si ho Pavlyš nemohol poriadne obzrieť. Z diaľky pripomínal asi meter vysokú korytnačku. Nohy jej nebolo vidieť.

Vtom si Pavlyš uvedomil, že korytnačka nejde k brehu, ale k útulni, a tým mu odrezala spiatočnú cestu. Nerozhodne zastal. Možno to bola iba náhoda a korytnačka ho nevidela alebo sa tvárila, že ho nevidí.

Korytnačka došla k dvojmetrovému briežku, spod panciera ako hady rýchlo vykĺzli lesklé hmatadlá, chytili sa vyčnievajúcich skál a korytnačka ľahko vyskočila, zahojdala sa na hmatadlách a mäkko sa spustila na plošinu pri kráteri. Pavlyš videl, že má viacero hrubých, pevných a pružných nôh.