Popoluškine biele šaty

Nosidlá boli zakryté nafúknutými plastickými krytmi. Pracovníci, ktorí mali službu v spodnom podlaží Šachty a utrpeli ťažké popáleniny, spali. Ešte dnes ich evakuujú na Zem.

Salias, ktorému za noc zarástli líca ryšavým strniskom, pomohol Pavly-šovi a vodičovi naložiť nosidlá do lunobusu. Ostal v Šachte a Pavlyš šiel do Mesačného prístavu odprevadiť ranených.

Až o hodinu bol Pavlyš celkom voľný a mohol sa vrátiť do veľkého tunela. Reflektory už boli vypnuté a balóny i girlandy kvetov a zhasnutých lampášikov, visiace z povaly, vyzerali teraz cudzo, nevhodne. Dlážka bola posiata konfetami a zdrapmi papierovej špirály. Kde-tu sa povaľovali papierové čelenky, škrabošky, zhúžvaný mušketiersky klobúk. V kúte osamelý robot upratovač bezradne pohyboval vysávacou trubicou. Ešte nikdy nevidel taký neporiadok.

Pavlyš pristúpil k pódiu. Pred niekoľkými hodinami tu čakal na Marinu Kimovú. Vtedy sa naokolo hemžili ľudia, Bauer v čiernej sutane tancoval so zelenou rusalkou…

Na nohe klavíra zbadal lepiacou páskou pripevnený lístok a na ňom veľkými hranatými písmenami bolo napísané HUSÁR PAVLYŠ.

Pavlyš potiahol lístok za rožtek. Srdce sa mu zovrelo od hrôzy, keď si pomyslel, že sem mohol aj neprísť. Na lístku krížom ležali náhlivé riadky: Prepáčte, že som nemohla včas prísť. Odhalili ma. Za všetko som vinná ja. Zbohom, nehľadajte ma. Ak nezabudnem, pokúsim sa Vás nájsť o dva roky. Marina.

Pavlyš si znova prečítal lístok, ktorý akoby bol z iného, neznámeho života. Popoluška plače na schodišti. Popoluška necháva lístok, v ktorom oznamuje, že ju dolapili, a žiada, aby ju nehľadal. Hodilo sa to skôr do nejakého starodávneho, tajomstvami preplneného gotického románu. Popoluška síce odmietla schôdzku s ním, no za tým sa mohla skrývať nemá prosba o pomoc, lebo únoscovia krásnej neznámej ju sledovali na každom kroku a nešťastné dievča, obávajúc sa o osud svojho vyvoleného, prelievalo slzy a písalo na zdrap papiera, čo jej diktoval jednooký oplan. A vyvolený zatiaľ…

Pavlyš sa uškrnul. Na živnej pôde karnevalu sa dobre darí romantickým tajomstvám. Nezmysel, to je nezmysel!

Pavlyš sa vrátil k Saliasovi do izby, osprchoval sa a ľahol si na diván.

Zobudilo ho vyzváňanie videofónu. Pavlyš vyskočil, pozrel na hodiny. Osem dvadsať. Salias sa ešte nevrátil. Pavlyš zapol videofón. Z obrazovky sa naňho usmieval Bauer. Mal oblečenú vyhladenú uniformu navigátora diaľkovej floty, bol svieži, vyholený, energický.

— Pospal si si, Sláva? Nezobudil som ťa?

— Spal som asi tri hodiny.

— Počuj, Pavlyš, zhováral som sa s kapitánom. Letíme s nákladom na Epištolu. Máme voľné miesto lekára. Môžeš letieť s nami. Tak ako?

— Kedy štartujete?

— Raketa odchádza na štartovacie stanovisko o desiatej. Stihneš to?

– Áno.

— Výborne. Mimochodom, už som oznámil dispečerovi, že poletíš s nami ako lekár.

— Takže celý tento rozhovor je iba formalita?

— Prirodzene.

– Ďakujem, Gleb.

Pavlyš vypol videofón a sadol si napísať lístok Saliasovi.

2

O pol roka, keď sa Pavlyš vracal na Zem, ostal trčať na planetoide Ascor. Mala sem priletieť loď Praha so zariadením pre výpravy, ktoré pracovali v sústave. Odtiaľto loď robila veľký skok na Zem.

Pavlyš sa potĺkal na planetoide tretí deň. Všetkých tam už poznal a všetci poznali jeho. Chodil na návštevy, popíjal čaj, mal besedu o úspechoch reanimácie a zahral si simultánku, v ktorej na hanbu diaľkovej floty polovicu partií prehral. Loď Praha nechodila.

Pavlyš si všimol u seba istú zvláštnosť. Keď prišiel niekam, kde mal stráviť mesiac, prvých dvadsaťosem dní mu preletelo ako nič, no posledné dva trvali celú večnosť. A keď prišiel niekde na rok, žil normálnym životom jedenásť a pol mesiaca. Tak to bolo aj teraz. Takmer pol roka nemyslel na domov, nemal kedy. Ale posledný týždeň bol preňho hotovým utrpením. Už sa mu zunovalo hľadieť na nevídané zázraky, otrávilo ho počúvať piesne ďalekých svetov… Ťahalo ho domov, domov!

Pavlyš si krátil čas v bufete, čítal Machiavelliho nesmrteľné Dejiny Florencie. Bola to najhrubšia kniha, akú našiel v knižnici. Za pultom stála geologička Ninka a lenivo umývala poháre. V bufete mali službu striedavo.

Planetoid sa zahojdal. Lampy pod plafónom zamihali.

— Kto priletel? — s nádejou i obavami sa spýtal Pavlyš.

— To je tunajší, — odpovedala Ninka. — Nákladná raketa štvrtej triedy.

— Nevedia pristávať, — poznamenal mechanik Ahmed, ktorý pri druhom stolíku jedol párky.

Pavlyš vzdychol. Ninka naňho súcitne pozrela.

— Sláva, — povedala, — ste ako záhadný pútnik, ktorého hviezdny vietor unáša od jednej planéty k druhej. Kdesi som o tom čítala. Ste zajatec zlého osudu.

— Nádherne povedané. Som zajatec, tulák a mučeník.

— Tak sa už netrápte. Osud všetko vyrieši za vás.

Osud sa zjavil vo dverách bufetu v podobe nízkeho zavalitého chlapíka s prenikavými čiernymi očkami, ktorý sa volal Spiro. Pavlyš sa naňho pamätal.

— Tak čo mi môžete ponúknuť? — zavolal Spiro hlasom hrdinu, ktorý sa práve vrátil zo susednej galaxie. — Čím privíta váš saloon osamelého lovca?

Ninka postavila na pult pohár s limonádou. Spiro kolísavo pristúpil k pultu a spýtal sa: