Demokrati

PRVÝ DIEL

1. Zakladajú spolok Rovnosť

Na veľkých visacích hodinách v jedálni U barana odbila jedna po polnoci. Plným, čistým molovým zvukom zaduňal úder a dlho hučal v tichej a skoro prázdnej miestnosti. Všetci vážnejší hostia už dávno poodchádzali. Iba sklepník, s kučeravou hlavou ako Cigán, lenivo sa motal medzi stolíkmi. Tu a tam zavadil bokom o stoličku alebo stolík, mraštil tvár, brnčal si pod fúz ako ustatá jesenná mucha a gánil k stolu, kde sedeli ešte dvaja hostia. Nad nimi svietila plynová lampa plným svetlom. Aby im naznačil, že je už čas ísť domov a že i zajtra bude deň, postŕhal obrusy zo stolíkov. Keď to nepomáhalo, pozakladal stoly stoličkami a pozahášal nepotrebné svetlá. Otvoril oblok kvôli čerstvému povetriu. Sadol si obďaleč neho. Niekoľko ráz hlasno zívol, ťapkajúc si dlaňou ústa, a keď sa hostia ani na toto všetko nehýbali, zadriemal. Bolo počuť šušťanie tenkého, tichého letného dažďa v listoch gaštanov, ktoré stáli pred otvoreným oblokom. Svieže povetrie, idúce zvonku, miernilo sparno a riedilo husté povetrie.

Dvaja hostia pri stole tiež ako čo by boli zadriemali. Mladší, počerný, v nízkom slamenom klobúku na hlave, chudý, s ostrými črtami v tvári, s hrubou vrchnou oholenou gambou, s málo trčiacimi prednými zubmi, s medzierkou medzi nimi ako u hvizdáka, díval sa bezmyšlienkovite na stolík. Zavrzol medzi kolená paličku, a položiac na ňu ruky v letných žltých rukaviciach, ktoré sa hodili k žltkastým šatám a mašličke, chvíľami zhlboka vydýchol ako zo sna. Druhý, starší, asi štyridsaťročný, červenkastých vlasov, s bielou, trošku pehavou tvárou, s belavými hustými, hrubými fúzmi, visiacimi nadol, s čiapkou na hlave, v mäkkej farbistej košeli, bez kravaty, v zaškvrnených tmavých šatách, sedel vystretý a z času na čas odfukoval dym cigary. Pred nimi stála fľaša nedopitého vína a dva prázdne poháriky.

Od večera zakladali spolok, ktorému už dali i meno: Rovnosť. Ustálili v dlhom rozhovore, vyrátajúc najprv na prstoch, a keď im prsty nestačili, na papieri, že v takom malom meste, ako je Staré Mesto, na tých päťtisíc obyvateľov je veľmi mnoho spolkov a stále sa množia ako zajace, no, pravda, keď niet na nich „jágrov“. Tu máme červeného Sokola, belasého Orla, internacionálnu Telocvičnú jednotu, skauti kresťanskí a židovskí makabejci, turisti, trampi… Matica, Osvetový zväz, Zemedelská osveta, Vzdelávací krúžok, Slovenská liga… Keby len jedna liga!… Tu je Liga mierová, čo chce zahatiť vojnu. Tá ju zahatí! Liga Masarykova, Liga letecká, Liga protirevízna, Červený kríž, Biely kríž, Živena, spolok slovenských žien, Libuša, spolok slovanských žien, Záchrana, spolok pre padlé dievčatá… Nasledujú všelijaké druhy a krúžky, Katolícky kruh, Evanjelický krúžok, Krúžok filatelistov, šachistov, starých mládencov, futbalistov, tenistov, člnkárov, pestovateľov kaktusov… Potom vojsko: legionári praví a ľaví, slovenskí dobrovoľníci z roku 1918, slovenskí dobrovoľníci z roku 1919… Invalidi… Hasiči…

— Lovecký spolok, — zajasal starší po pomlčke.

— Kynologický spolok. Ochrana zvierat, — priložil mladší.

— Abstinentský zväz.

— Chevra Kadiša.

— Ber i politické sekretariáty.

— Tak Politický sekretariát strany ľudovej, lidovej, agrárnej, sociálnodemokratickej, národnodemokratickej, národnosocialistickej, národnej, komunistickej…

— Potom, čo stolík v krčme, to osobitná spoločnosť Čechov, Slovákov, Maďarov, Židov, rozličných straníkov, luteránov, katolíkov, verejných úradníkov, súkromných úradníkov, žobrákov.

Spoločne sa zhrozili, že jeden druhému je nepriateľom, jeden od druhého bočí ako zlodej. Ako čo by si skalu rozmrvil na drobné skalky a tie skalky sa ohraničujú, vrstvia, natierajú sa nacionálne, nábožensky, stavovsky, rasove, rodove, triedne, majetkove, stranícky a každá si myslí o sebe, že je lepšia, pevnejšia, stálejšia ako druhá… Ľudí treba premeniť na včely. Nech má každý svoj úľ, svoj súš, nech lieta a zbiera prášok z kvetov, nech napĺňa dieročky v súši medom, ale je potrebná jedna spoločná lúčička, na ktorej by sme sa všetci stretali, jednakými boli, seberovnými, kde by neboli nijaké spoločenské rozdiely, postavenie, zamestnanie, rod, strana, náboženstvo, rasa atď. Kde by boli všetci rovní. Toto sa prízvukuje. Kde by bola jediná podmienka vstúpiť na túto spoločnú lúčku: čistota charakteru. Na toto sa kladie dôraz. Táto spoločná, čistá a rovná lúčka by mal byť spolok, ešte jeden spolok ktorý by mal meno Rovnosť. Uzhovorili sa, že takýto spolok založia. Aby hneď demonštrovali za rovnosť, potykali si.