Demokrati

Von bola tma ako v rohu. Dážď neprestával, ale bol riedky a tenký. Svetlo v hostinci zhaslo, len čo vykročili. Spočiatku nebolo rozoznať nič. Len ďaleko, skoro na samom konci dlhej, rovnej ulice, blikala plynová lampa. Zašli pod široké strechy malých domov, aby nemokli. Landík strhol svoj klobúk a šiel holohlavý. Rozhľadeli sa v tme a rozoznali kontúry stromov pri ceste, drevené ohrádky okolo nich, budovy a obloky na nich, čnejúce telegrafické stĺpy a komíny na strechách. Landík hovoril, uspokojujúc mäsiara, ako čo by bol chcel prosiť za odpustenie, že práve tých drobných ľudí porovnával s hradskou a kameňom.

— Nemusíš sa hnevať. I ja som na tej hradskej kameňom. Nemôžem sa zdvihnúť, poletieť a poprebíjať chladné čelá. Čakám, aby ma niekto zdvihol a hodil.

— Vidíš, a ty od nás žiadaš, aby sme sami leteli, ty, inteligent. Niet hýbadla, to je to. Byť hýbadla, pohýbali by sme sa všetci.

— Ale v nás dvoch je myšlienka. Stará myšlienka, stotisíc ráz vyslovená, krvou zaliata, víťaziaca a zasa odkopnutá ako stará papuča. Oživotvoríme ju.

— Myšlienka! — zasmial sa mäsiar.

— Čo sa smeješ? — spýtal sa Landík a zastal. — Myšlienka je počiatkom všetkého. Kôstka, zrno, semeno. To je ten zárodok, z ktorého vykukne decko, narastie geniálny človek. My kôstku vezmeme, zasadíme, a uvidíš, že narastie strom. My myšlienku znova vyslovíme. To je začiatok všetkého. To bude rozum, čo dostane ústa a natrafí na uši…

Landík chytil Tolkoša pod pazuchu a šli ďalej.

— Ak v nás každom, — pokračoval Landík, opájajúc sa svojimi slovami, — bude jedna tá istá, vrelá, oduševňujúca myšlienka, len myšlienka, teda podľa teba nič, všetci židáci budú mať správne slovenské firmy nad obchodmi a budú hovoriť po slovensky, to len ad illustrandum vravím, a i ostatní päťdesiati inteligenti sa nám poklonia, alebo pôjdu v čerty.

Nahnevane dokončil a zamĺkol. Mäsiar vzdychol a smutne dodal:

— K myšlienke treba ducha i obucha, aby sa myšlienka realizovala, ale to je už ďalšia podmienka. Prvá požiadavka je, aby myšlienka jestvovala. Lenže jej niet. Aspoň nie je horúca a oduševňujúca. Ani v tebe jej niet. Preto som sa zasmial.

— Ako niet? Odpusť.

— Čoby bola. Ty si, ako každý inteligent, namyslený aristokrat. Len v teórii ste demokrati. V každodennom živote vám my smrdíme. To cítime a nemáme vo vás dôveru. Pravda je, že myšlienku treba vysloviť, ináč je nič, ale nielen vysloviť. Vysloviť sa dá všetko. Myšlienka musí mať korene v srdci. Keď je nie v srdci, nemá oheň. Nerozplamení nikoho. Nepresvedčí… Vidíš, i ty prídeš k nám, podlejším od seba, do namazaných krčiem. Podávaš ruku, vyslovuješ myšlienku, hovoríš, a my jednako cítime, že sa pretvaruješ, že nemôžeš premôcť pocit rozdielu medzi sebou a nami. Iste by si bol radšej v Centrálnej kaviarni a hľadel na dievku v kase alebo do ilustrovaných novín, cez oblok na ulicu z mäkkého fotela, ako sedel na tvrdej drevenej lavici v malej začmudenej krčme a díval sa na naše hrubé, vyrobené ruky, drsné dlane s mozoľmi, ošúchané kabáty, lacné čiapky, počúval naše naivné, sprosté reči, videl naše komisné maniere, ako chráčeme a pľujeme … Tebe je i toto, čo teraz vravím, pošlé a hlúpe … Tebe je s nami nepohodlne. Ty sa pretvaruješ. Veľkopanský sa spúšťaš medzi nás. My ti neveríme. Preto nás nevieš ani presvedčiť, strhnúť so sebou. Všetci inteligenti ste takí. My sme vo vašich očiach — pravdu si vravel — chamraď. Vaše myšlienky nevyrastajú zo srdca. Nemáte úprimné presvedčenie, nemôžete nikoho ani presvedčiť.

— Vy ste citlivý, aprehenzívny a namyslený národ, — prerušil Tolkoša Landík. — Kto ma núti, aby som chodil medzi vás? Chcem od vás niečo? Som ja poslanec, aby som potreboval vaše hlasy? Predávam účastiny, remeň, súkno, sadlo a či svine? Chcem byť azda direktorom vo vašej Ľudovej banke? Zbieram na niečo?… Aby sa s vami hneď objímal a bozkával! Ak nie, nafúkate sa. Mám také cigary fajčiť ako vy, musím mať rozdrapený lakeť na kabáte, musí mi zle prísť od riedkeho, jarmočného piva, musím pľuvať pod seba ako vy, aby som vás presvedčil a bol vaším priateľom?… Myšlienka ti nevyrastá zo srdca!

Pohrdlivo sa zasmial a zatiahol paličkou po spustenej plechovej roletni na dverách ktoréhosi kupca. Nepríjemný šramot sa rozľahol v tichej a tmavej ulici.

Priatelia Rovnosti došli pod plynovú lampu. Vo svetle bolo vidieť, že ešte mrholí. Starší vzdorovite zatíchol. Nechcel odpovedať na ponižujúce reči mladšieho. Landík čakal. Keď zbadal, že darmo čaká, podal mu ruku a spýtal sa ho posmešne:

— A čo Hana? Ty namyslený aristokrat. No?

— Daj pokoj, — povedal mäsiar ticho a ako čo by ho bolo striaslo.

— Veď si vravel, že sa ti páči a že by si si ju vzal i za ženu. Prečo sa jej nepribližuješ?

Mäsiar mlčal. Stál pod lampou a díval sa niekam do tmy ponad Landíkovu hlavu.