Demokrati

Rozdiel medzi nimi bol totiž podľa denných pochopov veľký. Starší, s čiapkou a vo farbistej košeli bol mäsiar Tolkoš a mladší v slamenom klobúku, komisár pri okresnom úrade dr. Landík. Podľa princípov, ktoré sa mali uplatniť v spolku Rovnosť, rozdiel medzi nimi nebol, hoci bol jeden učený a druhý nie, hoci jeden hádzal paragrafmi a druhý mäsom, jeden sekal rozsudky v priestupkoch, druhý bravčový bok v jatke, jeden kedy-tedy obúšil človeka a druhý vola. To je nie podklad, aby sa spoločensky rozlišovali. Jedným štrngnutím dvoch pohárikov pochovali molocha rozdielnosti. Keď to urobí celá staromestská spoločnosť, Rovnosť skvitne ako ružový ker na jar a v Starom meste nebude medzi ľuďmi nijaký rozdiel.

Po potykaní prešli i na dôvernejšie veci. Mäsiar začal hovoriť tajnostne, priložiac si k ústam dlaň, aby ho len komisár počul, že medzi jeho „kundšaftmi“ najradšej obslúži kuchárku Hanu, ktorá slúži u bankového direktora Rozvalida. Také krásne dievča. Veľmi sa mu páči. I za ženu by si ju vzal, ale „honor“ mešťana mu akosi nedovoľuje, aby sa k nej priblížil. Landík počúval, ale ho to veľmi nezaujímalo. Viacej hovoril o rozsudkoch, že je veľa priestupkov, má okolo päťsto nevybavených vecí, často nevie, kde mu hlava stojí, toľko je aktov, a že jeho šéf je veľmi prísny a pedantný človek, stále vypytuje od neho pracovnú knižku a robí do nej červenou ceruzkou rozmanité poznámky, otázniky a výkričníky. To zasa Tolkoša nezaujímalo.

Teraz mlčali. Nadišla tichá perióda pri kvaterkovaní. Nechcelo sa im už hovoriť, ani hýbať od akejsi zmalátnenosti. Iste si obidvaja mysleli, že by bolo lepšie doma pod paplónom. Len tá cesta keby nebola. Keby tak mohli preletieť a odrazu bez dvíhania, bez chôdze nájsť sa v posteli.

Čerstvé povetrie od obloka ako čo by ich bolo zobudilo. Staršiemu dohorela cigara. Vyfúkol ju a papierovú čutorku položil do bočného vrecka vesty.

— Poďme, — povedal, — nebudeme tu nocovať.

Odhodlane vstal a natiahol sa.

— Už som celý presedený. Chrbát ma rozbolel.

— Počkaj, — odporoval mladší, — dopijeme. I tak prší. Škoda by bolo vína. Sadni si, kým prejde dážď.

Zložil klobúk na stolík a začal si sťahovať rukavičky.

— Idem. Škoda noci.

— Spachtoš.

— Čoby, ale je naozaj škoda takto márniť čas. Sedíme tu od ôsmej, a vlastne nič sme nevyhútali, ako rozlámeme ľady našej meravej spoločnosti, aby sa rozkývala naša riečka. Bolo by treba na čelo Rovnosti nejakého významného človeka. Nejakého takého ministra alebo aspoň tvojho šéfa Brigantíka. My budeme prislabí. Nepotiahneme. Sám si povedal, že sme chamraď a že s nami to ťažko pôjde.

— Radšej čerta ako Brigantíka. Veď som ti povedal, že je to človek, ktorý má namiesto hlavy paragraf. Najlepšie by bolo, keby to vzal do ruky zámožnejší mešťan, ako si napríklad ty. Pristupovanie do spolku zo strany inteligencie by muselo ísť dobrovoľne, nie na nátlak.

— Ale veď si povedal, že sme len čižmy, hrnce, mydlo. Okrem remesla nič. Iba ak kus tej škvarky obrobiť. Že my nemáme pre také veci zmysel. A potom, my by sme ani neimponovali. Inteligencia by sa mala k nám znížiť. My sa nemôžeme k nej povyšovať. Nebol by dobrý náš farár?

Landík sa celkom zobudil a ohnivo prehovoril:

— Ten tiež okrem kostola nič, iba ak prejde do cintorína a najradšej desať ráz denne k Steinerovi na pivo. Jeho povolanie je i tak šíriť kresťanskú lásku a ľudskú rovnosť, ale myslí len na svoju širokú papuľu a veľké brucho. Napchávať sa. Jedenie, pitie, zárobok, groš — to je hlavné. Pre vyššie veci, ktoré nedonášajú na kuchyňu, je nemý, slepý a hluchý.

— Ako väčšina ľudí… Predsa by to mal byť inteligent, ktorý by viedol.

— Aká trúba, aký hrom by bol potrebný, — rozrečnil sa komisár Landík, — aby ste konečne pochopili, že ste vy páni a že od vás závisí všetko, nie od tých päťdesiatich „pánov inteligentov“, čo prišli sem, aby vám prisluhovali pravdu, administrovali vás, dane brali, liečili, učili, bránili pri súdoch a kázali o kresťanskej morálke. Štyritisíc vás je, a ich päťdesiat. Predsa vládnu. Vozia sa po nás ako po hradskej. A vy to necítite. Chcete byť naozaj nemou, chladnou, poslušnou hradskou? Len aby šliapali po vás, ťažké fúry vliekli, pľuli a smeti vyhadzovali… Vodou, prachom, blatom, kameňom, asfaltom chcete byť, len aby z vás, preboha, nejaká trávička, užitočná bylina nevyrástla… Taká rovnosť je potrebná pre vás, aby ste sa vzdelali, prišli k sebavedomiu, že ste vy sila a vláda… S farármi, náčelníkmi zakladať spolky rovnosti — práca daromná. Ako čo by si sad chcel založiť na skale.

Strmo hodil rukou a v myšlienkach sa tešil, ako pekne zarečnil. Premeral ostrým pohľadom staršieho, a keď ten nesadal, vstal tiež. Potiahol si bielu kvetovanú vestu, podupkal nohami, aby sa mu nohavice vyrovnali, vreckové uši pedantne vyhrnul, pred zrkadlom si položil klobúk na hlavu a napravil si bielu mašľu.

„Panák,“ myslel si Tolkoš, keď to videl, ale jeho odpor zmizol, keď Landík chlácholivo povedal:

— Tak hybaj! Nemusíš sa hnevať.

Podišiel k východu, otvoril dvere a pustil staršieho napred.