Demokrati

— No, — súril Landík, — povedz, veď sme priatelia a založili sme spolok Rovnosť, to znamená byt čestným, hovoriť si pravdu do očí a nevystatovať sa nad druhými… Hanu som videl. Je pekná a chodí v krajšom klobúku a lepšom kabáte ako hociktorá meštianska dcéra. Je čistotná, poriadna, možno, že si i niečo nagazdovala, ale ty jej peniaze nepotrebuješ, mäsiarstvo ti donáša a vždy bude donášať, lebo ľudia vždy budú mäsožrútmi. Máš okolo štyridsať rokov. Čo si ju nevypýtaš? Šla by za teba s radosťou.

— Pravdu máš, — zahundral mäsiar. — To je dobrý tromf, aby si zabil našu Rovnosť. Ty si viac ako ja, ja viac ako Hana, Hana viac ako chyžná, chyžná viac ako kravská dievka. Ja sa k Hane nesmiem približovať. Ľudia hľadia, a ja som predsa z predných mešťanov.

— Z márnivých, namyslených.

— Nie, ale z tých, ktorí dajú na honor.

Potriasol ruku Landíkovi. Chytro sa obrátil a zmizol v tme, ako čo by sa hanbil.

„Aký hlupák,“ myslel si Landík, idúc z kroka na krok opačným smerom. „On ma chcel biľagovať za namysleného inteligenta, a je sto ráz namyslenejší ako ja… Citliví, požadovační, namyslení ľudia. Treba s nimi zďaleka a zvysoka. Najnesúcejší stavebný materiál pre také Rovnosti. Dobre, že uzná, že som viac…“

2. Treba ukázať príklad

Len čo prišiel Landík domov a zapálil lampu, už mu niekto zaklopal na oblok. Boli tri hodiny po polnoci, keď je klopanie na oblok, ak človek neočakáva nejakú mladú Máliku, veľmi nepríjemné. Landík bol mravne, čistý a dievčenskú návštevu po polnoci, možno, že by si bol i vyprosil. Zaklopanie ním trhlo. Nevedel, kto to môže byť, a váhal, či má otvoriť. Predsa pristúpil k záclonám a odhrnul ich. Dlhšie trvalo, kým rozoznal tvár. Neveril vlastným očiam: v obloku bola Tolkošova tvár.

„Čo zas chce?“ durdil sa. „Pred štvrťhodinou som sa s ním rozlúčil a zasa je tu.“

Nahnevane otvoril krídlo obloka a vytrčil hlavu.

— Čo je? — opýtal sa s nevôľou. — Nemôžeš spať?

— Nehnevaj sa, že ťa vyrušujem. Malú radu chcem od teba, — zahovoril mäsiar ticho a chytro. — Spomenul si Hanu. Hovoril som ti, že sa mi páči a že by som si ju vzal i za ženu. Mohlo by to byť?

— To sa jej musíš spýtať.

— Ale kde, ako? Nemám skúsenosti.

— Nevojdeš dnu? Navaríme čaju.

— Nie, ďakujem ti. Už neprší a nechcem ťa unúvať. Poraď, tak nakrátko. Ty si čítal všelijaké romány.

Landík otvoril i druhé krídlo obloka a oprel sa o lakte. Radil žartovne. Nezaľúbeným je láska vždy komická.

— Daj jej najavo, že sa ti páči. Chodievaj s ňou na prechádzky, do biografu, do záhrady na pivo, na tanec, daj jej kedy-tedy darček, čo ja viem, na šaty, prstienok. Nemusíš ani hovoriť, že sa ti páči. Ona to už vycíti, a ty tiež, či by bola náklonná. To sa ti láska sama vypečie pri svetle očí ako sviečkovica na biftek, keď v sporáku horí. Dostanete chuť. Zažiada sa vám len jesť a jesť — jeden druhého. Preto sa vraví: išli sa zjesť od lásky. No, a dohovoríte sa. Nič prostejšie…

— Nie, nie, — zastavil ho mäsiar. — Rozdiel medzi nami je veľký. Ako som ti vravel. Hana slúži, a ja som z predných mešťanov. Naša rodina je stará. Môj starý otec bol tu richtárom a otec boženíkom, ja sám som v predstavenstve. To by veľmi bilo do očí. Všetci by sa smiali. Mne sa to samému vidí smiešne. Mäsiar a údenár, výborník, potomok vzácnej famílie Tolkoš sa vodí s kuchárkou!

— Mesaliancia, — zasmial sa doktor uštipačne. — Keď si ju vezmeš, bude pani majstrovou, pani výborníčkou, paňou obecného predstaviteľa. Kráľovskí synkovia sa zriekali trónu pre lásku. A trón, to bolo čosi viac ako údenárstvo. Zriekni sa i ty svojho honoru. Tam sme, kde sme boli pred polhodinou. A rovnosť nič?

Mäsiar si pritlačil sluchy prstami, akoby rozmýšľal.

— A nešlo by to inak? Pokojnejšie, tichšie, aby neklalo oči, a neurážalo sluch! Písomne napríklad?

— Ale to je spupnosť! — vzbĺkol Landík. — Ako nejaký Napoleon, keď poslal do Viedne Berthiera, aby vypýtal Máriu Lujzu a zosobášil sa s ňou v mene cisára… A k oltáru akože ju povedieš? Písomne? Či pošleš mňa?… Daj mi pokoj!

Chcel zatvoriť oblok, ale Tolkoš zachytil rám.

— Ak je to spupnosť, — povedal ostro, — tak i ty si spupný.

— Keby sa mne Hana páčila, ani chvíľu by som neváhal.

— Chodil by si s ňou do biografu, na tance?

Landík sa podíval na neho. Ako by mu bola akási veľká myšlienka osvietila hlavu. Chvíľku mlčal, potom povedal odhodlane, vážne a nahlas, aby Tolkoš dobre rozumel:

— Mňa do tvojej Hany nič. Nie som do nej zamilovaný, ale aby som ti ukázal, že vo mne niet pýchy, zajtra sa zoznámim s Hanou a budem ju odprevádzať od tvojej jatky až k domu direktora Rozvadila, kde slúži. Odprevádzať ju budem tak, aby to ľudia videli a pochopili, že je to schválne, zo záujmu, a nie náhodou. Tak budem robiť týždeň. Čo povieš na to?

— To neverím.

— Uvidíš — uveríš. Nebudem hrdý ani spupný voči Hane, ale budem hrdý a spupný oproti spoločenskej mienke, ktorá to bude odsudzovať. Nebudem sa hanbiť.

— Ale ju zahanbíš — Hanu. Ani nepôjde s tebou. Bude si myslieť, že bohviečo chceš od nej, a i ľudia hneď na zlé pomyslia.