Demokrati

— Ako bude, tak bude. Môj úmysel je čistý. Budem demonštrovať za rovnosť, proti tým múrom, ktoré ľudia medzi sebou nastavali. Presvedčím ju o tom. Len ty nebuď žiarlivý.

— Ani mi na um nepríde. Viem, že tá demonštrácia má svoje medze. Probuj demonštrovať do konca. Vezmi si ju za ženu.

— Ak sa mi zapáči, prečo nie? Ale daj mi ruku, že ma nebudeš prenasledovať svojou žiarlivosťou.

— Nebudem. Tu je ruka.

— Ešte jedno. Keď ťa uvidím, čo len raz, že sa ty prechádzaš s Hanou, to mi bude znamením, že si odhodil malomeštiansku pýchu, svoj vysoký honor, a ja odstúpim. Dobre?

— Dobre.

Podali si ruky a zaželali dobrú noc. Landík zavrel oblok.

Landíkovi ešte pod paplónom bolo smiešne na Tolkošovi, mäsiarovi, údenárovi, obecnom predstaviteľovi, výborníkovi, potomkovi starej, známej a povestnej rodiny v Starom Meste. Seká mäso, predáva za peniaze, denne sa zakrvaví, rád je, keď môže čím viac koštiaľov pridať, a jednako si myslí, že je vyššie postavený ako ten, čo to mäso uvarí alebo upečie, hoci za mzdu. Slúži kupujúcemu obecenstvu, zalieča sa kuchárkam, aby u neho kupovali, a predsa sa mu zdajú nižšími tvormi, azda preto, že slúžia len jednému pánovi.

Sfúkol lampu. Dlho myslel na Tolkoša a s ním na všetkých írečitých malomešťanov… Samá skala, skala, skala… Železným kladivom ich obúšiť… Preraziť tvrdý kruh ich kamenných hláv, aby sa z nich nejaký užitočný kúštik odlúpil… Myšlienkou by si ich darmo osvecoval a darmo lial na nich prúd najznamenitejších slov. Ani sa nehnú… Praľudia… Ale či sú lepší inteligenti?

Doktor si predstavil samé ohnivá, osobitne stojace, jedno do druhého nezapadajúce a chvastajúce sa vo svojej osobitosti a izolovanosti, bojujúc so sebou, namiesto aby sa pospájali a skovali v mohutnú reťaz, ktorú by nik nepresekol.

„Zademonštrujem, rozhodne zademonštrujem,“ utvrdzoval sa vo svojom rozhodnutí, a v myšlienkach, ako to urobí, zaspal.

3. Demonštrácia za rovnosť

Ráno bolo krásne, májové. Slnko už osvecovalo jednu stranu námestia, druhá polovica bola ešte v tôni. Ľudia v malých skupinách postávali okolo veľkého, sčernetého kostola. Čakali na malú omšu. Boli to zväčša takí, čo nemali čo robiť v poli. Predavačky za chrbtom chrámu pražili čierne klobásy a jaternice. Ich vôňa plnila blízke okolie. Bol tržný deň. Cudzí sedliaci prichádzali do mesta za svojimi nepríjemnými povinnosťami, či na súd, či na daňový úrad, do banky — platiť alebo na trhu, v sklepe čo-to potrebné nakúpiť, a zasa len platiť. Zastavovali sa, nazerali do pekáčov, ďubali prstami do mastných pečienok, jednali sa a pochutnávali si. Niektorí už uspeli po mastných raňajkách zájsť do krčmy a vypiť si.

Pred Tolkošovou jatkou už bolo dosť slúžok a kuchárok. Tisli sa pred malým oblôčikom a súrili „pána majstra“, aby im mäso čím skorej dával a odbavil ich.

I Hana bola medzi nimi. Vynikala štíhlou, plnou, nie tučnou, pevnou postavou. Po pansky oblečená, len bez klobúka, holovlasá, s veľmi bledými vlasmi so zvitými vrkočmi na tyle. Jemná, podlhovastá biela tvár s ružovou priesvitnou kožou. Robila dojem mladej panej, ktorá si sama prišla vybrať mäso, aby mäsiar hocičo „nenakydal“ a nedal samé kosti. Veľké belasé oči boli okrúhle, s výrazom smutným, skoro trpkým, len tenké husté obrvy, zdvihnuté k sluchám, dávali tvári čosi šibalské, veselé. Keď sa jej tvár smiala, oči sa zúžili, obrvy vyhrnuli a celá tvár sa stávala bezstarostná, detsky veselá, samopašná a jasná, skoro šťastná. Plné, svieže pery sa roztvorili; vrchná, hodne užšia, potiahla sa k malému, rovnému a tenkému nosu, spodná, hrubšia, stenkla a markantný výrez jarčeka pod nosom sa stratil a tým i celá dievčenská prísnosť a nedotknuteľnosť.

Tolkoš, keď ju zazrel, ako obyčajne, sa potešil. Stával sa zhovorčivejší, hlasnejší a obratnejší, chytrejšie sekal mäso, vážil a dával. Dnes jeho veselosť trvala krátko. Pomyslel si na komisára, že sa ju strojí odprevadiť, a zachmúril sa. Odbavil, ako mohol, chytro kupujúcich, aby potom mohol zadržať Hanu a pozhovárať sa s ňou. Keby sa nebol bál, že sa prezradí pred ostatnými dievčatami, iste by ju i do jatky zavolal. Už mu bolo na jazyku, že jej povie, aby si sama prišla vybrať mäso dnu do jatky, ale zbadal neďaleko čižmára Jakuba s červenými vlasmi, veľkého klebetníka, prehltol slovo a obslúžil Hanu ako inokedy. Hane sa jednako videlo, že sa „šiple“. Podurila ho:

— Nože ma odbavte, pán Tolkoš. Pán komisár ma čaká.

— Aký komisár? — začudoval sa, ako čo by o ničom nevedel.

— Pán komisár Landík.

Ukázala košíkom na ulicu, kde svietilo slnko. Landík skutočne tam stál, neďaleko uličnej lampy, oblečený do čierneho, v mäkkom čiernom klobúku. Opretý o paličku, díval sa na jatku. Ešte i malú fialovú astru mal v kabátovej dierke.

— A čo ty máš s pánom komisárom?

— Ja nič, ale on, že mi má niečo povedať.

— Čože ti on má povedať?

— Že vraj čosi veľmi vážne.

— Páčiš sa mu. Zalieča sa ti, — zaintrigoval mäsiar.

— Dnes som sa po prvý raz s ním zhovárala.

— No, len pozor na srdce!