Demokrati

— Ale naozaj?

Pozrela mu zasa rovno do očí, teraz už s úsmevom. Landík sa na ňu díval. Jej tvár sa stala jasná, otvorená a mäkká, detsky šibalská. Prísnosť nijaká nebola. Oči iskrili a svietili belaso ako bledá nevädza.

— Iste… Majte sa dobre, slečna Anna.

— Urobte si uzlík na šatôčke.

— Netreba. Nezabudnem.

Hana pred schodmi pokývala mu ešte raz hlavou. On nadvihol klobúk vysoko nad hlavu a potriasol ním. Bol uradostený, že Hanina meravosť konečne popustila a rozhovor s ňou išiel hladko a príjemne.

Teraz sa mu videlo, že „demonštrácia za rovnosť“ bude ľahká, zaujímavá, vábiaca. Škoda by bolo ďalej nedemonštrovať; možno, že by i smutno bolo tak naprázdno chodiť — bez Hany.

„Aký klenot, aký krásny klenot,“ oduševňoval sa. „Predsa je len lepšie dívať sa nadol ako hore. Hore je krásne, ale dolu ešte krajšie. Hviezdu nesnímeš, klenot môžeš zodvihnúť. Hriech by bol, keby sa také dievča dostalo Tolkošovi.“

4. Intrigán

Doma dlho stál pred svojou knižnicou a cez sklo pozeral na nápisy knižiek. Vyberal niektoré a čítal odseky. Tak sa mu videlo, že sú všetky písané vysokým štýlom. Hana neporozumie Vajanskému. Ani v Kukučínovi nenájde pravý pôžitok.

„…Druhý východ je arci heroický…“ čítal si nahlas z Vajanského, „ale ja, ako bohém, mám právo radiť bohémske spôsoby…“ Odložil. Vzal Kukučína a čítal: „…Šora Anzula skočila, z oka jej šibe plameň, v tvári jej horí rumenec. Každá výčitka rozvažitého težaka ju šibe…“ Odložil. Vyňal Žarty a rozmary od Laskomerského. „Aby učený a neučený svet vedel, z ktorých punktov zeme toto zatmenie, už či cez koštiale luciové, či cez zadymené sklá najdokonalejšie vidieť možno, zhotovené boli zemevidy, na ktorých cez tie punkty čierne hrubé čiary od jedného rohu mapy k druhému popreťahované boli…“ Tomu neporozumie. Do ruky sa mu dostal Sládkovič.

„Mladosť, otčina horiacej túhy!
Mladosť, vrelých citov skala!
Mladosť, ty obraz nádejnej dúhy!
Mladosť, ty lásky Valhala!…“

Krásne, ale je to nie pre Hanu. Bude si myslieť: „Aká horúca túha? Petrolej horí, v sporáku horí, zápražka môže prihorieť, masť môže horieť na platni, ale že by túha horela? Ak horí, celá otčina sa chytí a ľahne popolom… Od vrelých citov sa človek iba popáli… Ako môže mať vrelé city skala, a skala je skala, a nie mladosť… No, ďakujem, ak má byť moja mladosť dúha…“

Landík sa usmial a rozhodol: Nie. Pri Hviezdoslavovi hodil rukou:

„Jak labuť kviľbou naplňuje dni
a osŕka a v sebe samej šuká…“

To už skôr azda Janko Kráľ, Samo Chalupka, Botto.

„Žili ste, kolosi sveta,
kto by to mohol zatajiť?…
Povedz nám, väzeň náš,
povedz nám: kto si ty?
A čo si tak ťažko
k tej skale pribitý? …
Slnko v zlatej kolíske nad horou umiera,
hlucho, temno na vzchode jak vprostred cmitera.
Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa zhýna
sťa mať biedna nad rakvou jediného syna…“

Všetky diela, čo mal, boli podľa jeho mienky písané pre vzdelaného človeka… S poéziou nezačne. Taký poet všetko prekrúti… Kedyže slnko umieralo, a to ešte v zlatej kolíske?… O tých mladých ani nevraviac. Tým sa kolená podobajú umrlčej lebke, nebo hlave a mesiac kňazskej tonzúre… Pre koho tí ľudia píšu? Malo by sa písať aspoň pre dva milióny čitateľov, a oni píšu pre päťsto, i to ťažko. Literatúra má byť zrozumiteľná a zaujímavá pre všetkých. Dá sa predsa písať o najprostejších veciach i zrozumiteľne i zaujímavo, a pritom tak, aby to malo i umeleckú hodnotu. Veľké národy si môžu dovoliť písať prepychove, pre hŕstku vybraných ľudí, ale keď je celý národ hŕstkou, nech sa páči písať pre celý národ, lebo i tí, čo ešte čítajú, prestanú čítať.

Medzi takýmito úvahami naďabil na Tolstého rozprávky. „Dvaja pútnici“, „Čím sa ľudia živia?“, „Pustíš oheň — nezadusíš“… To bolo jasné. Zaradoval sa a šuchol knižku do vrecka, aby nezabudol a aby sa mu Hana naozaj nevysmiala, že je zábudlivý.

Podvečer vyhľadal Tolkoša v jeho byte. Bola to veľká, ale nízka izbička s prehnutými drevenými hradami, vápnom bielená, s jednou železnou posteľou, železným umývadlom a nezafarbeným stolíkom, okolo neho tri hrubé, ťažké stoličky. V stenách boli povbíjané klince. Na nich viseli rozličné veci, špinavé uteráky, zástery, kabát a klobúk. Červačou rozrytá, ničím nepokrytá dlážka. Malá olejová lampa zapáchala a smrad oleja miešal sa so smradom lacného tabaku.