Demokrati

Na druhý deň nepremeškal odprevadiť Hanu. Okrem takzvanej a pochybnej demonštrácie za rovnosť mal na to ešte dve príčiny: odovzdať sľúbenú knižku a nahnevať Tolkoša, ktorý už žiarlil síce, ale v ktorom „honor“ mešťana — mäsiara premáhal zamilovaného človeka, preto zostával len ďalekým, ale zato tým pozornejším a žiarlivejším pozorovateľom. Bola i tretia príčina, ktorá sa vtedy nedala dobre rozoznať. Môžeme ju nazvať silným záujmom o dievča ako dievča, alebo i láskou, pravda, dosiaľ slabou a plachou ako motýľ.

Keď sa k nej pripojil, išla už domov s mäsom a nakúpenou zeleninou. Belasé perkálové šaty s vystrihnutým hrdlom jej znamenite pristali k bledej tvári a svetlým vlasom. Bola veselá. Smiech jej neschádzal z líc. Keď sa zasmiala, tvár si skláňala a dvíhala. Pozerala ponad plece na doktora, čo bolo koketné a detsky naivné.

Obdivoval ju, ako čo by ju po prvý raz videl. Len dnes zbadal, že má šiju zriedkavo peknú, nie tučnú, mäkko splývajúcu, s málo mäsitým chrbtom a plecami. Jej ramená v krátkych rukávoch neboli hrubé, ani svalnaté, ale dievčensky okrúhle a tvrdé. Jej ruky malé s trošku krátkymi červenkastými prstami. Na ukazováku mala prsteň s veľkým červeným kameňom. Mohol to byť rubín, mohlo byť i červené sklíčko. Cifrované rytiny na zlate prezrádzali, že je to skôr prsteň cenný ako jarmočný. Len na chvíľku upútal jeho pozornosť, i to len natoľko, prečo ho dosiaľ nevidel na Haninej ruke, či ho nenosila, a len dnes si ho vzala, či ho nosila, a len on ho nezbadal.

Kráčal hrmotne vedľa nej, jeho podpätky klopkali na dlažbe. Hanina chôdza bola tichá. Jej krok bol dlhý a plavný v lacných, gumou podbitých žltých poltopánkach s nízkymi podpätkami. Nevedel potrafiť do kroku, aby šli rovnomerne. Odhodlala sa i na posunky. Boli tiež zdĺhavé a okrúhle. Košík s mäsom, reďkovkami, cibuľkou a mrkvou mu bol raz pod nosom, raz ďalej od nosa, raz nižšie, raz vyššie. Druhou voľnou rukou si chytala raz čelo, raz naprávala vlásničky vo zvinutých vrkočoch, raz ju pchala do vrecúška na šatkách.

Hana sa Landíkovi páčila. Silou-mocou chcel vybadať jej pôvod na posunkoch, či sú nie drevené, krátke, trhané; na smiechu, či je nie veľmi hlasný, rehtajúci; na chôdzi, či nekladie nohy koncami dnuka; na reči, či je nie sprostá, ale čím viac hľadel na ňu, tým väčšmi sa presviedčal, že na dievčati niet nič hrubé a nepekné. Naopak, všetko mu bolo príjemné, pekné, ľahké a jemné, ako u hociktorej panskej slečny.

Dievča inštinktívne cítilo Landíkove myšlienky. Uverilo v duchu, že sa mu páči a že ju len preto odprevádza, lebo je v jeho očiach pekná. Bdela nad tým, aby sa mu niečím neznepáčila. Dnes jej už lichotilo, že ju „doktor“ odprevádza, a nevidelo sa jej to čudné. Rozmýšľala doma a prišla na to, že keď sa kráľovičovia zaľubujú do chudobných dievčat, tým skôr sa môže zaľúbiť taký „doktor“ do nej, a doktor je predsa menej ako kráľovič.

Vytiahol z vrecka Tolstého povesti a podával dievčaťu, keď spozoroval, že proti nim ide jeho šéf v úrade, okresný náčelník Brigantík. Šedivý, okolo päťdesiatročný pán so širokou, červenou tvárou. Mal zošpúlené ústa, akoby pískal. Veľký, mäsitý nos so širokým koncom sa veľmi klonil nad vrchnú peru a zakrýval šedivasté fúzy, z ktorých len špicaté namastené konce bolo vidieť. Výraz jeho tváre bol, ako čo by mu všetko smrdelo. Kráčal oproti nim ťažkým klátivým krokom a hľadel na nich.

Landík sa zahanbil. Odrazu zmĺkol a cítil, ako mu krv udiera do tváre. Podávanú knižku chytro schoval do vrecka a poobzeral sa dookola, či by nebolo možné zmiznúť v niektorej bráne skôr, ako by ho šéf poznal. Zamrzelo ho, že ho s Hanou práve jeho šéf vidí. Taký punktičkár. Bude iste zvedavý, s kým išiel. A keby bol išiel s ňou aspoň vážne a ticho. Ale sa zhovárali. Smial sa jej a ona jemu. Knižku podával. Vidieť, dôvernejšia známosť… Chvalabohu, že je ešte len pol deviatej. Mohol by mu vyčítať i zanedbávanie úradných hodín…

Náčelník zažmurkal očami, akoby na znak, že vie, čo to znamená. Ľahko potriasol hlavou a potmehúdsky úsmev mu prebehol lícami. Nadvihol klobúk. Landíkovi sa zdalo, že ho i potiahol za kabát, keď prešiel popri ňom.

Prižmúril oči. Nechcel vidieť, čo sa okolo neho robí. Najradšej by si bol vopchal hlavu do piesku ako pštros. Ani nezaďakoval šéfovi za pozdrav, ak totižto bol nejaký pozdrav. S Hanou išiel aspoň desať krokov, kým prišiel k sebe a k slovu. Rozmrzený sám nad sebou, že sa tak sproste správal, ako čo by ho boli prichytili pri nejakom nepeknom, zahanbujúcom čine, chabo pozrel na Hanu a hneď videl, že Hana spozorovala všetko. Jej usmievavá tvár sa natiahla a stvrdla. Chcel zahladiť dojem a upokojiť dievča, aby nestratilo k nemu dôveru.

— To sú pekné povesti, — začal, vyťahujúc znova knižku, — národné povesti o hlúpom Ivanovi, o zrne a vajci, či mnoho zeme treba človeku… Čítajte a potom mi poviete, ako sa vám páčili.