Demokrati

— Pekelný oheň ti je na tvári, — vravel mu Landík, — vyšľahuje z tvojho zlého svedomia a prezrádza čerta.

Cielil na škvrny. Tie stmaveli.

— Aké zlé svedomie? Aký čert? Skôr dobré a anjel strážca. Bolo len v tvojom záujme a v záujme Haninom…

— A v tvojom vlastnom.

— I v mojom vlastnom, — potvrdil mäsiar, dívajúc sa stranou cez oblok na kamenný dvor. — Písal som i Hane list.

— Anonymne.

— Nepodpísal som sa.

— Podliak na kvadrát!… Čo si ty, môj tútor alebo Hanin? Si jej snúbenec? Si náš otec, že sa tak o nás staráš? Anonymne písať, veď je to ako čo by si strieľal spoza uhla na bezbranného, nič netušiaceho človeka… ako čo by si otravu sypal do prameňa, z ktorého ľudia pijú. Môžeš sa hanbiť! Nesedím s tebou!

Nahnevaný vstal od stolíka v presvedčení, že sa s Tolkošom viac zhovárať nebude. Nezdržal sa. Hodil mu ešte do tváre:

— Ty sa nazdávaš, že je človek vôl. Manipuluješ s ním ako na bitúnku.

A aby ešte väčšmi pichol Tolkoša, dodal:

— Hanu si vezmem za ženu.

Prešiel bokom medzi stoličkami a stolom. Tolkoš vstal tiež a chytil ho za rukáv, chcejúc ho stiahnuť na stoličku.

— Počkaj, sadni si ešte. Ty mi nadávaš, ale ako vidíš, ja sa nehnevám. S tvojimi pytačkami nechoď k Hane, lebo idem ja.

— Nechytaj ma! Hanu si vezmem.

Vytrhol sa mu a siahol za paličkou, aby ňou podchytil klobúk na vešiaku a aby odišiel.

— A dohovor? — spýtal sa Tolkoš.

— Ešte si sa s Hanou neprechádzal a dohovor platil len medzi priateľmi. Kto otravuje studne, nie je priateľ.

— Idem k Hane. Neprekážaj.

— Darmo ideš.

— Ty by si šiel nadarmo. Dala by ti kôš ako svet. Má z teba peknú fotografiu. Už vie, aký si.

To „aký si“ ešte väčšmi podráždilo Landíka. Murin nadáva do čiernych.

— Ty si tú fotografiu maľoval?

— Ja, a omaľujem ťa ešte, — pohrozil Tolkoš.

Landík zdvihol palicu ako kedysi Tolkoš svoj pipasár a zahnal sa na Tolkoša.

— Sviňa! — vykríkol.

Tolkoš cúvol a zavadil do ťažkého fotela. Prevalil sa doň cez mäkké operadlo. Landik, keď videl otrčené podošvy, spustil palicu, zvrtol sa a vyšiel von. Ako čo by bol prstami rozmliaždil pandravu. Hnusilo sa mu. O chvíľu pocit odporu prešiel, ale čosi ťažké, nepríjemné, ako kameň, ležalo mu na srdci až do večera.

Mäsiar, tak ako padol, zostal hodný čas vo foteli. Chcel, aby ho niekto tak našiel. Rozpovedal by mu, čo sa stalo, a mal by svedka. Nik neprichádzal. Pomaly sa zviechal. Prehodil nohy z bočného operadla, cez ktoré mu viseli, pomohol si lakťami a posunul sa do riadnej sedacej polohy. Tak sedel a rozmýšľal. Z jeho myšlienok vykľula sa pomsta ako kurča z vajca. Ešte jeden list musí napísať. To ho tešilo. V tejto poteche bola len jedna tôňa, ktorá mu robila starosti: Hana. Musí ju vyhľadať a s ňou hovoriť. Veď preto sa vyobliekal… Ale ako? Teraz mu neprichodí ísť k nej. Po obede a do kuchyne! Umývajú riad, a on v paráde, v nedeľnom, zámožný mäsiar, honor, známa predná rodina… Počká do nedele.

Ani nešiel.

Večer ani Tolkoš, ani Landík nevyšli z domu, aby sa nestretli a nepobili. Tolkoš písal anonymný list prezidentovi v Bratislave, najväčšiemu pánovi na Slovensku; Brigantík, okresný náčelník, mu nestačil. Vrana vrane oko nevykole. Najlepšie je obrátiť sa k hlave, a nie k zadku. Landík pri nevybalených črievičkách, ktoré kúpil pre Hanu a nestačil ešte odovzdať, rozmýšľal a skúmal sa, či má rád Hanu a či nie.

Tak sa rozbil spolok Rovnosť, ktorý nedávno spolu zakladali dvaja priatelia kvôli zjednoteniu spoločenských vrstiev a tried. A hneď prví dvaja zakladatelia stali sa úhlavnými nepriateľmi. Znepriatelila ich prvá drahocennosť, pre ktorú závodili.

6. Rozčarovanie