Demokrati

Kto skúma, vyskúma. Landík v ten večer vyskúmal v sebe, že sa mu Hana nielen páči, to konečne už vedel, lebo čo je pekné, sa páči, ale že dievča má i rád, lebo ho ťahá čosi k nemu. Možno, že je to láska. Rozmýšľal o tom. Hľa, teraz prejde popri Mery Zeleňovej. Pozná ju. Hovoril s ňou. Pekné, vtipné dievča. Vždy krásne oblečená. Mašľa pod bradou. Vykrojený trojuholníček na chrbte. Kolieska vlasov na čele. Zuby biele, rovné, neblýska z nich odporné zlato. Úzke plecia, úzke bedrá v úzkej sukni rytmicky tancujú pri chôdzi, napravo, naľavo. Nikdy nemá obtlčené pančušky od topánok v členkoch… A ani mu na um nepríde pripojiť sa k nej, pozhovárať sa. Nevzbudzuje v ňom nijaký záujem. Nepotiahne… I Zizi od apatekárov je krásna a štíhla. Oči belasé, podlhovasté, ako zrelé slivky. Hádže nimi. Niekedy hodí i po ňom, ale že by sa mu zachcelo chytiť z tých slivočiek jednu, dve, to nie. Zanechávajú ho chladného… Alebo Ela Mrázikovie, ktorá má v rezerve Janka Čierneho, kupca, a bude dobrý i zámočník Franko, ak lepší nepríde. Človek by mal na čo hľadieť. Chodí v bielych tenisových nohavičkách cez mesto s raketou, krúti ňou okolo seba ako veterný mlyn, udiera mládencov po chrbte, smeje sa a výska na celú ulicu. A on? Radšej zahne do bočnej uličky, len aby sa s ňou nestretol a nemusel ju pozdraviť… Cinci, dcéra okresného sudcu, je veľká, široká a mastná. Potí sa. Pri sokolských cvičeniach sa všetko na nej trasie, najmä prsia, cez blúzku jej vidieť prsníky. Ona pritiahne všetkých, ale len keď ťahajú za povraz, ináč sotva… A tak rad-radom… Ani jedna nie je príťažlivá… Kým Hana… Hana je rozhodne najkrajšia. Ani nevie o tom, a priťahuje. Celkom určite priťahuje…

Konštatoval opätovne, že má i „maniere“. Nevýska a nesmeje sa ako Ela, nemá obtlčené topánky ani pančušky, nehádže očami ako Zizi, nebúcha päsťou ako Cinci. Ide slušne, ticho, skromne. Nič nezrádza, že je akéhosi nižšieho povolania, ktoré by ju vylučovalo z kruhu týchto meštianskych krások. I ruky má pekné, i nohy, i posunky. Naozaj celkom nič z nejakej neohrabanosti, čo by znechucovalo a odpudzovalo. Skutočne všetko na nej ťahá a ťahá. Rozhodne…

Tak rozmýšľal večer. Hana sa skvela na horizonte, aby sme použili celkom nové porovnanie, ako večernica medzi hviezdami. Bola krajšia, väčšia a bližšia ako všetky ostatné hviezdy. Je pravda, že noc zveličuje všetko, i keď je najtemnejšia, nielen starosti a strach, ale i malé svetlá, krásu i lásku. Pri veľkom slnečnom svetle rozptyľuje sa i strach, i starosť, i malé svetlá, a oproti kráse i láske si akýsi ľahostajnejší. Nestŕhajú ťa z nôh, ale stavajú práve na svoje vlastné reálne nohy. Landíka, rozumie sa, svetlo tiež zobudilo, rozhýbalo, a dojedajúc makový rožtek, šiel už o ôsmej na riadne stretnutie.

Zastal na rohu Centrálnej kaviarne a čakal, pozerajúc smerom k domu Rozvalidovcov.

Zazrel Milku s košíkom. Hana teda zasa ostala doma. Landík sa urazil ako kedysi Tolkoš, že Hana nevyužije príležitosť, aby sa s ním stretla.

„Nech sedí,“ pomyslel si, mykol plecom a odhodil tvrdý popálený konček makového rožka. Milka, nie tak ako predtým, že by bola utekala od neho, podskočila a pustila sa behom k nemu. Zadychčaná odovzdala mu list, pozerajúc dookola, či ju niekto nevidí.

— Od pani kuchárky, — povedala.

— List?

— List.

— Ja sa tých listov nestrasiem. Od nej samej?

— Od nej.

— A čo je s ňou?

— Pán ochoreli, pomáhajú dávať panej obklady.

To nebolo dosť jasné pri náhlych otázkach a odpovediach. Či chorý pán pomáha dávať panej obklady, či pani dáva chorému pánovi obklady, či kuchárka pomáha pánovi a či panej? Ale to bolo vedľajšie. Landíka zaujímal Tolkoš.

— Bol Tolkoš u vás?

— Nebol.

— Bibas.

Dal dievčaťu korunku a ukradomky pozrel na list. Milka odbehla do jatky. Landík videl adresu: „Pán doctor Landjik v úrade.“ Stačil zbadať, ako neúmerne je titul rozložený. Začínal sa hneď na ľavom kraji obálky a padal dolu nosom napravo. Písmeny kde buclaté, kde úzke, kde rozčľapené, kde tlačiace sa dovedna. Bolo vidieť už z adresy, koľko roboty stálo Hanu, kým list napísala.

Zmrštil sa a schoval list do vrecka. Po niekoľkých krokoch ho zas vytiahol a napochytre prezrel. List bol krátky, napísaný na anonymnom liste ako dodatok. Belasý papier… Tolkoš! Hana mu poslala nepodpísaný Tolkošov list, o ktorom hovoril včera, že „dobre vymaľoval jeho fotografiu“. Samé upozorňovanie a upodozrievanie. „Dajte si pozor na toho fešáka, panáka, doktora… Chce vás iba zviesť a potom tak nechať… Nechodievajte s ním, aby vás ľudia nevzali v reči… Sú tu, ktorí by sa vážne interesovali o vás, ale len keď s tým panákom prestanete chodiť… On si vás nikdy nevezme…“

„Mal som mu dať po hlave,“ rozčuľoval sa Landík. „Tie isté kolmé písmená… Je to on!… A čo ona?“

Pozrel na Hanin dodatok. Slová spájané „tutento“, „onpíše“, „posjelamvam“… Malé písmená. Nikde čiarky ani bodky.