Demokrati

Jaroslav Brigantík, radca politickej správy a okresný náčelník v staromestskom okrese so sídlom v Starom Meste, bol vraj „výborne kvalifikovaný“ úradník. Ale sám pánboh vie. Na otázku: „Aký je to úradník?“ u kompetentných činiteľov odpoveď závisela vždy od toho, koho ste sa spytovali. Ak ste sa spytovali nadriadeného úradu, odpovedali:

— Nie ste legitimovaný, a to je úradná tajnosť.

To znamenalo, že na také otázky nemáte právo, a keby ste i mali, nemôžu vám nič povedať, lebo je to úradná tajnosť. V úradoch totižto je všetko úradnou tajnosťou ešte i dva týždne potom, keď to už bolo vo všetkých novinách.

Ale ak by ste sa spýtali, povedzme, politického sekretára lidovej strany, iste by vstal z miesta, zagestikuloval rukami a ochotne povedal:

— Veľmi dobrý, usilovný, presný úradník. Drží okres v hrsti. Je to náš človek.

Ak ste sa spýtali sekretára strany ľudovej, on s uspokojením potvrdil:

— My sme s ním spokojní. Nespustil sa boha, drží sa rímskokatolíckej cirkvi, chodí do kostola, číta „Slováka“… Keby len všetci úradníci boli takí, dobre by bolo na Slovensku.

Pravda, to je podozrivé, keď úradníka chváli opozičná strana a vy by ste sa chceli informovať u zaručene štátotvornej strany. Nech sa vám páči, zájdite do sekretariátu strany sociálnodemokratickej. Tam vám sekretár iste povie:

— Ale ujde. Nerobí pána. Jeho žena je bývalá robotníčka z tabakovej fabriky. Obedúva v kuchyni a po obede sám utiera taniere. Neutláča robotnícku triedu a ctí si nového boha: nezamestnaných.

I agrárny sekretár ho bude chváliť:

— Sedliacky synček. Prívrženec našej strany. Je členom Roľníckej osvety. Keby nie on, nebol by náš staromestský jarok dosiaľ regulovaný. To je jeho zásluha.

Z toho vidieť „diplomatickosť“ výborného okresného náčelníka. Čiže: dobre tancoval medzi vajcami. O ňom platilo slovenské porekadlo: „Akého ma chceš, takého ma máš.“ Poznal nôty, ktorými ľudské duše hrajú, a jeho ústa vždy uhádli zodpovednú kontru. Vychádzala melódia, až sa srdcia tešili.

Ale keď si sa spýtal jeho úradníkov, aký človek je ich šéf, mlčali, alebo len toľko:

— My nič proti svojmu predstavenému…

Museli ste ich niečím rozohriať. Vzbudiť ich dôveru, lebo úradnícka duša je chladná a opatrná. Tak pri treťom litríku, keď sa i úradnícka duša otvára ako ruža na šípe a napĺňa sa nielen vínom, ale i smelosťou, vtedy by ste počuli všeličo.

Rozumie sa, čo povie podriadený o svojom predstavenom, je často pochybnej hodnoty a tovar treba brať s istou rezervou, lebo to je tak, akoby ste sa vrabcov spytovali, čo si myslia o strašiakovi v poli: budú na neho čvirikať, i keď im strašiak nič zlé neurobil. Ale jednako, ak bolo len desať percent pravdy, čo o ňom úradníctvo hovorilo, i toho bolo dosť.

— Taký puntičkár?… Rozumie sa, len voči druhým, voči sebe nie. Druhým neodpustí ani najmenšie previnenie. Sebe dovolí všetko… My nechceme ohovárať svojho šéfa, ale či sa patrí na vysokého štátneho úradníka, aby stával pred bránou úradu s hodinkami v ruke už o ôsmej ráno a pozeral, ako ideme do úradu, najnižší o siedmej, vyšší o ôsmej a ešte vyšší o deviatej, a zapisoval tých, čo sa oneskoria o päť minút… Alebo stojí za múrikom svätého Jána Nepomuckého, aby ho nik nevidel… My vieme, že je tam, raz pod dáždnikom, raz pod slnečníkom, raz v šube a galošniach, raz vo zvrchníčku, raz letne oblečený, a vie na punkt, o ktorej ste šli do úradu… Tak robia staré baby-klebetnice, ale pre radcu je to predsa len nedôstojné… Keď sa blíži k deviatej, vychádza spoza múrika, ide do svojej kancelárie, chytí sa operadla na foteli a čaká, kým odbije deväť na jeho veľkých stojacích hodinách, ktoré má v úrade. Pri deviatom údere si sadne do fotela a začne úradovať.

— Ale to je anekdota, — zapochybuje niekto.

— Cum grano salis, — povie vám Sakulík, oficiál v prezídiu, ktorý rád latinské príslovia a učí sa ich z knižky Petra Tvrdého: Latinské citáty a heslové výrazy. — Ak neveríte, spýtajte sa komisára Novotného. On vám povie, na akého somára môže narásť byrokratický kôň.

Komisár Novotný nepije a nefajčí. Nezvedie ho ani litrík ani dva, ani škatuľka cigariet. Musíte natrafiť, keď sa hnevá na svojho šéfa. Vtedy sa rozkrákorí, že ho ani nezastavíte. Podoprie si bradu rukou a tlmiac ukazovákom hučanie prúdu svojich rečí, rozpovie vám históriu, ktorá najlepšie charakterizuje „starého“.

— Náš starý vám je strašná figúra. Iný nosí vo vrecku hodinky, on pragmatiku, aby vám mohol roztrepať hlavu paragrafom hneď a zaraz, ak ste sa čo len v niečom previnili.

— Štando pede, — opraví ho Sakulík.