Demokrati

Aby ste vedeli: chcel mi urobiť návštevu a kartičkou oznamoval svoj príchod, či smie vstúpiť. Šéf — svojmu podriadenému? To znamenalo, že neprichádza ako šéf, ale ako stránka, ako oddaný priateľ, u ktorého som sa do srdca zapísal a u ktorého i ako u šéfa budem dobre zapísaný a budem môcť robiť v budúcnosti neporiadky bez toho, že by mi to bolo písané na účet.

Sám som išiel otvoriť dvere dokorán… Vstupuje slávnostne a zastane prostred izby. Čierny tvrdý klobúk a biela rukavička z pravej ruky v ľavej, neobnaženej. Rečnícka póza. Pravá noha trošku vpredu. Poklona: nosom niže pliec. Vysokoctený sem, veľavážený tam, dobre, že som sa nestal hneď slovutným…

— Dovolil som si prísť, — hovorí, — sem k vám, vysokoctený pane… Zachránili ste moju paniu pred istou smrťou… Vaša obetavosť, veľactený, vaša osobná smelosť, zvláštna udatnosť (tu sa zasa znížil nos niže pliec) zaväzuje ma vďačnosťou na celý život, na celý život mojej manželky, mojich detí a celého môjho pokolenia. Dovoľte, vysokoctený pane, aby som vám tlmočil v mene svojom i v mene mojej panej naše vrúcne, srdečné, nikdy nehynúce, doživotné a večné poďakovanie… Dovoľte, veľactený pane, aby som vám potriasol ruku…

Potriasli sme si vzájomne ruky, až sa nám hlavy triasli.

— To bola moja povinnosť, — vravím skromne, — teším sa, že sa milostivej panej nič nestalo.

Ukazujem na stoličku, aby si sadol a poctil ma svojou významnou prítomnosťou ešte na minútku. Škoda, že nefajčím, bol by som ho ponúkol i cigaretou… Odmietol s láskavým úsmevom a o chvíľu vznešene odišiel… O pol hodiny ma dal volať. Šiel som veselo, bezstarostne. Mal som svedomie čisté a nebol som mu ja dlžen, ale on mne. Myslel som si, že mi chce dať nejaký darček na pamiatku… Vidím, sedí za stolom, už nie v čiernom, ale v sivom. Kostené okuliare na očiach. Na chvíľku ich zdvihol a pozrel prísne, či som to ja… Teraz som ja zastal prostred izby.

— Pán komisár, — zafufnal už nie úctivým a milým hlasom, ale akýmsi prestydnutným, zachrípnutým, ako čo by mal nádchu, — povinný som vám vyčítať nedbanlivosť v úrade. Vy ste sa medzi desiatou a jedenástou predpoludním, teda v úradných hodinách, prechádzali za mestom na lúkách.

Vytiahol z vrecka žltú knižtičku a spytuje sa ma, či je to pravda.

— Pravda, — poviem.

— Paragraf dvadsiaty ôsmy… Úradník je povinný presne dodržiavať predpísané úradné hodiny.

A udelil mi „výstrahu“. Nuž tak. Taký je náš starý.

9. Vypočutie

Na túto historku myslel dr. Landík, keď vstupoval do predizby, susediacej s kanceláriou náčelníka. Tu čakávali stránky, ktoré chceli k „hlave“. Oficiál Sakulík ich prijímal. To jest vydával číslované „audienčné lístky“. Značil do ich rubrík meno nešťastníka, odkiaľ je a v akej veci prichádza, aby ich potom jedného za druhým oznamoval náčelníkovi, či ich prijme alebo nie. Vpúšťal ich ako ovce do košiara a vypúšťal po audiencii na zdravé povetrie.

V predizbe bol len Sakulík. Stránok nebolo. Sklonený nad rubrikovaným hárkom, prenášal písomne starý úradný popolník z izby číslo 5 do izby číslo 7. Komisár Novotný, ako sme už povedali, nefajčil a Landík áno. Bolo treba preniesť tento drahocenný kus úradného náradia od Novotného k Landíkovi, nielen „de facto“, ale i „de forma“, čiže na papieri, čo je oveľa významnejšie. Práca to nebola taká ťažká, a preto Sakulík stačil myslieť i na iné. Rozmýšľal, že od prvého bude azda dosť jeden kúštik Schichtovho mydla na tri mesiace, a nie na jeden, ako bolo dosiaľ. A keď už kážu tak gazdovať: nie päť pier, ale jedno stačí. Nebudú sa dávať dva tégliky vosku, ale jeden… Potrebujú si milostiví páni za každým riadkom plačkať ruky vo vode?… Pero, keď sa riadne utiera, trvá i mesiac i dva… Vosk kydajú, ako čo by to bol hnoj… Práve bol pri metlách a chcel prachovky strihať na menšie, keď ho prerušil v ekonomických myšlienkach Landík:

— Je starý dnu?

Oficiál vyskočil, že ho hneď oznámi, ale Landík ho zadržal.

— Akej je vôle?

— Iam proximus ardet Ukalegon, — zacitoval Sakulík, — na stolíku má žltú knižtičku.

Žltá knižtička bola služobná pragmatika.

— Zlý znak, — mienil Landík.

— Zlý, — potvrdil oficiál a vošiel k starému.

O chvíľu vyšiel a nechajúc za sebou dvere otvorené, s poklonou na ne ukázal:

— Nech sa páči. Pán okresný náčelník ráči čakať pána komisára.

Landík vstúpil. Náčelník na pozdrav ani nezaďakoval, ani rukou nekývol, ba ani len hlavu nezdvihol. Schválne sa pohrúžil do práce. Ako čo by bol vietor zavrel dvere alebo holub zahrkútal na podokenníku a vrabec zaťukal zobáčikom na plechu výklenku.