Demokrati

— Štando pede, — pokračuje Novotný. — Však sme hriešni, božemôj!… Keď som sem prišiel, bol som po žalúdkovom katare. Mal som veľmi citlivý žalúdok. Doktor mi zakázal ťažké jedlá: fazuľu, hrach, šošovicu, kapustu, údeniny. A ja som neobyčajne obľuboval akurát šošovicu s údeným mäsom. Čo robiť? Nielen žalúdok, ale i charakter som mal slabý. Nemohol som sa zdržať. Napukal som sa vše, a potom ma hlava bolievala do prasknutia… To je, viete, tak, ako so zákazom nebrať dary. Pošle ti také kupčisko vianočný košík… Nemal by som to povedať, ale poviem. Pre nás menších ostali už len vianočné košíčky, pre väčších sú rozličné „trinkgeldy“ v podobe členstva v správnych radách po bankách, sporiteľniach, asekuračných spoločnostiach, elektrárňach, družstvách a všelijakých tých „znacionalizovaných“ podnikoch… Nuž príde taký košíček s hroznom, datľami, figami, niekedy i s fľaštičkou koňaku. Nájdu sa ešte takí somári, čo posielajú… Obežník číslo 2000 ex 1933 prez. výslovne zakazuje takéto košíčky prijímať. Ale nevezmeš? Vezmeš. Nemôžeš uraziť ochotného a zdvorilého kupca.

Tak to bolo so mnou a so zakázaným jedlom. Predložia mi hladnému zamilované jedlo. Nenaberiem si zo zakázaného ovocia?… To robila naša pramať Eva, po nej to robil náš praotec Adam, a tí boli v raji, mali všetkého nadostač. Vyhnali ich z raja. No, a nerobí to za nimi celý svet? Len úradníci by mali byť výnimkou, o ktorých predsa len nemožno povedať, že sú v raji. Skôr v pekle… Nabral som si teda šošovice s údeným mäsom, a na druhý deň, rozumie sa, aby doktor mal pravdu, rozbolela ma hlava. Proti boleniu hlavy od žalúdka je najlepšie a najlacnejšie lekárstvo prechádzka na čerstvom povetrí. Nepotrebuješ chodiť za blanketami a lekármi, do lekární za prachom… Šiel som rovno na čerstvé a bezprašné povetrie za mesto na lúky k riečke — v úradných hodinách!… Nikomu som nič nepovedal, len som sa vytratil ako smrad z nohavíc. Uznávam, mal som to oznámiť nášmu starému, lebo poriadok je duša vecí, ale, myslel som si, pokrčí nosom, ako obyčajne, a nedovolí. Čo budem chodiť? Veď sa vrátim. Nuž riskoval som…

Bolo krásne júlové ráno. Na lúkach ani človiečika… Stačilo sa už poumývať i nebo, i zem, i tráva, i popukaný od suchoty chodníček. Slnko ich už vyutieralo do sucha. Lúky sa napustili voňavkami. Všetko sa jagalo. Stromy, kvety, listy, kry, strieborná retiazka rieky… Príroda, páni moji, to je salón s tepichmi, fotelmi, rastlinami, kvetinami, obrazmi, špliechajúcou vodou, vtákmi, svetlom i tôňou, útulnými kútikmi. To nie je moja kancelária číslo sedem… Idem popukaným chodníkom s mravcami, štuchám paličkou do krtích dier a mravčích kopcov, pozerám, ako mi skáču do cesty kobylky, vidím stĺpiky sysľov, ako sa dvíhajú a miznú pred mojimi krokmi, a tu odrazu šibnú mi do očí v zelených krovinách dve čierne čiapočky a dve červené triká… To sa tam dve dámičky kúpali… Človeka nikdy nebolí tak veľmi hlava, aby sa na kúpajúce dámy nepodíval… Zastal som a hľadel. Hľadel som a išiel — za čiapočkami. Jedna práve vykvitla na obvale ako divý mak a hodila sa do vody. Druhá sedela na brehu a mala spustené nohy nad riekou.

„Práve na najnebezpečnejšom mieste sa kúpu,“ myslel som si a pridal som do dĺžky krokov, aby som ich upozornil, že je tam voda veľmi hlboká s krútňavami a starými neviditeľnými koreňmi vo vode. Tu vidím, že i druhá dáma vstala a nahla sa nad vodu. Vypuklé čelo, veľký hrbatý nos, silné boky. Veď je to okresná náčelníčka!… Upozorniť, neupozorniť? Rozmýšľam. Nestačil som domyslieť, už skočila do vody. Breh bol vysoký. Nedalo sa vidieť, čo sa v rieke robí… A tu o chvíľu krik a volanie o pomoc. Rozbehol som sa a hľadím z brehu. Pani náčelníčka čliapka do sveta rukami ako mladé šteňa, drgá nohami, čosi ju drží, hádže sa, prevracia ako ryba na suchu, raz bruchom hore, raz dolu, raz na jeden bok, raz na druhý a kričí so skrivenou tvárou od úžasu. Zaputnali sa jej akiste nohy v kroví vo vode a stratila duchaprítomnosť. Druhá dámička beží z náprotivného brehu a pláva k nej… Zhodil som kabát, vyhodil hodinky, zobul poltopánky, a čľups! Skočil som do vody. Horko-ťažko som ju vytiahol, poloomdletú usadil, bozkal jej mokrú ruku, vzal kabát na plece, hodinky a topánky do ruky a odišiel v pančuchách ako pravý rytier, ktorý nečaká na poďakovanie…

A viete, čo sa stalo?

Na druhý, či na tretí deň náš starý si vzal čistú bielu košeľu, čerstvý golierik, obliekol sa do dlhého čierneho kabáta, natiahol pásikované nohavice a lakírky, ako čo by šiel na nejakú národnú oslavu, a poslal mi navštívenku po Maťkovi. Maťko mi ju bez slova podal. Žuval slivku. Čítam: Jaroslav Brigantík, radca p. s., okresný náčelník. Div, že som z nôh nespadol.

— Čo je to? — pýtam sa Maťka.

Maťko, potisnúc jazykom slivku, ktorú žuval, pod líce, ukázal nosom na dvere a pošušky povedal:

— Čakajú.

— Kde?

— Tam.

— V pitvore?

— Mhm.