Demokrati

Jeho myseľ sa zastavila na Haninej nekultúrnosti. Ako čo by sa bol skĺzol z toho listu kus ľadu rovno do jeho srdca. Ani ruky, ani nohy, ani posunky, ani smiech, ani správanie neprezradilo Hanu, ale písmo. Riadky sa jeden s druhým raz hnevali a odchádzali od seba, inde sa vzájomne vábili a približovali sa k sebe, pobozkali ako pri vítaní alebo lúčení. Zavzdychol. Bolo mu ako pri najväčšom sklamaní. Asi tak, ako keby videl krásavicu v krásnom plesovom úbore, voňavú, bezúhonnú, so skvostmi, čistučkú, vzdušnú a na nohách by mala namiesto atlasových poltopánočiek vykrivené, rozčaptané, zablatené šnurovacie topánky z hrubej teľacej kože. Ohromný nedostatok, hoci je toho iba kúštiček. Taký kúštiček neporiadku zacloní všetky čipky, sklíčka, šperky, nádherné oči, tvár, ústa, chrbát, šiju — všetko. Z celej dámy vidíš iba teľacie topánky. Razom skrútiš knôtik v srdci, ktorý horel, nasiaknutý blčiacou vlahou, ako na lampe, a v tme, čo nastane, prepadá záujem.

Tak bolo Landíkovi.

„Nechám všetko tak,“ zašomral si. „Nech si ju má.“

Začal sám seba presviedčať, že v ich spoločnom živote by stále vykúkalo šidlo z vreca. Jej pôvod, jej neobratnosť v stykoch, v spôsoboch, v reči, absolútna rozličnosť vkusov, neorientovanosť v najprostejších denných otázkach, nebude ťa môcť v ničom pochopiť… Keď privykne a nebude toľko ohľadov, stará živelná sila bude stále vybuchovať a celý život mu zaleje otravou, ktorú bude musieť sám chlípať. Sústrasť nechce, a keby i chcel, nenájde ju ani u najbližšej rodiny. Rodina povie: „Čo si si navaril, jedz!“ Nebude viacej variť. Nech si varí Tolkoš…

A v tom istom potmehúdskom mozgu zasa čosi odporovalo. „Aká pekná črta, že mi list nezatajila a nemá v úmysle spravovať sa podľa neho. Oznamuje mi, akí loptoši a nenávistníci sú v Starom Meste. Je to dievča otvorené, počestné. Predsa je len krajšie byť charakterným a pri tom mať úbohé písmo, ako mať úbohú dušu s krásnym písmom. Že sa nevyzná v literatúre, maliarstve, sochárstve, stavbe, politike, sociálnych a národohospodárskych problémoch? Ktorá sa v nich vyzná? Nevedomosť sa dá zakryť peknou kožušinovou bundou. A kultúrne prívesky sa dajú kúpiť ako prsteň na ruku. Maniere? Pohyby? Spoločenský takt? I keby ich nemala, sú tu všelijaké kurzy, tanečné školy, rytmická náuka, kurzy dobrých spôsobov, ozdobného prikrývania na stôl… Podmanitelia sveta sa museli učiť kráľovským a či cisárskym pohybom… Len nech je prirodzený vtip a ohybnosť, a to skoro každá žena má, Hana celkom iste. A písmo? Za pol roka sa vyhladí a bude plynné ako potôčik… Nie, písmo sotva,“ zapochyboval. „Na to treba mnoho času. A ešte ortografia. Nuž ale mnohé písma nevedeli prečítať, a on sám sa nevyzná dobre v ortografii.“

Takto bojoval v duchu a jeho láska sa potkýnala o strašné Hanine „a“ a „o“, bruchaté ako nafúkané mechúriky s chvostíkmi, o „l“ ako stoličkové operadlo s dvoma nôžkami, o „v“ ako lievik, o „m“ ako malé hrable. Rozčarúval sa, čo raz pozrel do Haninho dodatku, a vyhováral si tento kultúrny nedostatok.

Konečne sa ustálil na tom, že ak si ju Tolkoš vypýta a dostane jej súhlas, nebude zavadzať. Ak dostane kôš — pozor! Dievča začína listy písať, je zrejme na jeho strane a nie na Tolkošovej, vec ide do vážneho. Počká. Potom sa rozhodne.

Všetko pre to mizerné „a“ a „o“, „l“ a „m“.

7. V úrade

Dr. Landík prišiel do úradu o ôsmej. V ostatné časy, kým odprevádzal kuchárku Hanu od Tolkošovej jatky až po dom, kde slúžila, oneskorieval sa a bývalo i deväť, keď sadal za svoj písací stolík.

Po výstupe s mäsiarom Tolkošom, týmto žiarlivým, úskočným, podlým a pritom hrdým a hlúpym zverom, ako si ho v myšlienkach charakterizoval, umienil si, že odprevádzanie celkom vážne nechá tak. Nebude súperiť s hlupákom. Nechá mu ju. Ani ju od tých čias neodprevadil. Tým získal síce čas, ale mu bolo akosi otupnejšie. Hana bola jednako len zaujímavejšia ako jeho väzenská cela so žltkastými, ošúchanými a holými stenami, na ktorých nemal nič okrem lacnej fotografie hlavy štátu v tenkom pozlátenom ráme a okrúhlych kuchynských hodín. Prižmuroval oči, keď videl do tmava natreté parkety s malým, vyšediveným, na krajoch rozstrapkaným, vyšliapaným koberčekom, úbohosť zariadenia, nízky žltý etažérik s hrubými zákonníkmi, latovú lavicu pri stene pre stránky, hrubý, prostý vešiak, tri stoličky z ohýbaného dreva a svoj malý písací stolík so skleným kalamárom, pijakom, trčiacimi rúčkami z pohárika s brokmi a stojacím kalendárom.

Čo predtým nerobil, teraz obyčajne pristupoval k obloku a díval sa na námestie. Oblok bol veľký, ale zapadnutý prachom, takže námestie akoby bolo bývalo v hustej jesennej hmle, hoci svietilo májové slnko.

— Úsporné opatrenia, — zašomral a čiarol prstom po skle.

Potom na druhú tablu napísal „Hana“ a utierajúc si zašpinený prst do futra kabáta, prešiel k vešiaku a zamenil svoj prechádzkový kabát listrovým. Takto robieval, keď nebol termínový deň a stránky neprichádzali. Keď boli stránky, zostával v prechádzkovom. Teraz vytiahol z neho iba noviny a sadol si za stôl.