Demokrati

Sedel vo veľkom koženom foteli a komisár videl len špinavé temeno s riedkymi vlasmi za širokým barokovým písacím stolom a pred temenom ohromný dvojitý mramorový kalamár, hneď pri ňom mramorový stĺpik a na stĺpiku lampu so zeleným hodvábnym tienidlom, mosadzný kalendár, na ktorom sa krútili čísla dní a zamieňali mesiace, ak Maťko nezabudol zvrtnúť patričný šrôbik, bronzovú sošku „Nedáme sa!“ a strieborného jazdca s vyžlou — všetko dary zamestnancov úradu a notárov okresu, tu na meniny, tu na narodeniny, tu na päť—, tu na desaťročné jubileum, ako prišiel do okresu, tu na krst jeho prvej dcéry, druhého synčeka.

Náčelník usilovne písal čosi na koženej podložke, tiež novoročnom dare ktorejsi firmy s papierom. I plniace pero, ktorým písal, daroval mu dodávateľ písacích strojov.

Landík hľadal žltú knižku. Tam bola pri podnoží sochy „Nedáme sa!“. „Čo to píše?“ myslel si. Videl diárium, na ktorom boli jednotlivé dni rôznofarebne počarbané. Sem sa zapisovalo, čo treba robiť v ten a ten deň, na akú schôdzku treba ísť, do akej komisie sa dostaviť, komu vrátiť návštevu, aká a kde bude paráda, oslava, tryzna, prednáška, čaj, lehota, termín — v pondelok, stredu, piatok — a aby to čerti brali, najviac v nedeľu. Náčelník i tu mal praktický systém. Oslavy a parády zapisoval vždy červenou ceruzkou. Červená farba je znakom radosti. Prednášky označoval zelenou — znak nádeje, že sa niečo naučí. Návštevy a tryzny atramentom — farbou čiernou, to znamenalo stratu, návšteva stratu času, tryzna stratu zaslúženej osoby, teda farba smútku. Schôdzky, komisie, termíny, lehoty značil obyčajnou ceruzkou, ako veci každodenné, do úradu patriace. Bolo treba len do diária pozrieť a vedel všetko.

Landík stál neďaleko obloka a bavil sa s kystkou ťažkých plyšových záclon. Najprv rozmýšľal: Ozaj, akou ceruzkou je on poznačený v diáriu, ale zbadal, že cez obloky lepšie vidieť na námestie ako u neho, a táto okolnosť dala jeho myšlienkam iný smer. „No, pravda,“ myslel si, „náčelníkovi ich umyjú, mne nie.“ Tento rozdiel ho prinútil, že sa začal zabávať na veľkom rozdiele medzi jeho pracovňou a touto. „Baroková knižnica, u mňa etažérik… Veľké stojacie hodiny… Kyvadlo sa hýbe vážne ako on… U mňa sú len také okrúhle — kuchynské, dobré pre komisára… Veľký červený koberec, kožené anglické fotely, diván a nad ním hlava štátu v oleji, maľovaná miestnym umelcom…“

Necítil závisť, len urážku, že ho náčelník nebadá a nechá čakať, ani ho neponúkne, aby si sadol. Náčelník je radca, a on len komisár. „Len dve priečky na úradnom rebríku, a ako sa nafukuje. To kvôli autorite musí dať cítiť rozdiel… Maťko nepozdraví, tento nezaďakuje za pozdrav… A tam u mňa babylonská veža písem čaká… Zabudol, že som tu?“

— Tu som, pán náčelník, — hlásil sa ešte raz, ale šéf ani okom nežmurkol, len ho zahriakol úsečným:

— Dobre. Počkajte!

Chcel mu odseknúť, že mu práca stojí a že ju nie on — náčelník, ale on — Landík, musí spracovať. Kým on — náčelník, rozmýšľa, akou ceruzkou má zaznačiť sprosté divadelné predstavenie, on — Landík, vybaví akt. Že by bolo treba byť konzekventným v pedantnosti: nemrhať časom svojím a nekradnúť čas druhému, byť zdvorilý i voči podriadeným, a nielen voči členom Národného zhromaždenia, všelijakým tým politickým sekretárom a nadriadeným hlavným radcom, kontrolórom a revízorom, nebrať tie rozličné kalamáre, lampy a sošky od „kolegov“ a potom sa im takto odplácať… Veď všetku tú krádež a neslušnosť zakazuje tá žltá knižka, s ktorou bude onedlho operovať a citovať z nej paragrafy… Prečo ľudia nemajú radi úrady a úradníkov?

Len preto že sa niekedy stretnú so zachmúrenými, chladnými, namyslenými, nczdvorilými ľuďmi, ktorí nevidia, necítia, nepočujú, a ty si im iba akousi čiarkou v povetrí, kusom priezračného skla, na ktorom nehodno stratiť teplý a príjemný úsmev. Ten príjemný a teplý úsmev chýba úradníkom, preto je v úradoch ešte nepríjemnejšie ako na cintoríne. Tam na kameňoch je aspoň písmo o láske. Úradné tváre sú kamene bez písma. Strasie ťa…

Pán šéf konečne zložil plniace pero a vzal červenú ceruzku, aby zaznačil do diária, že v nedeľu bude pätnásťročná oslava založenia miestneho kultúrneho spolku Besedy, jubileum dvadsaťpäťročného trvania Katolíckeho kruhu. Ráno o deviatej slávnostné bohoslužby, o jedenástej slávnostná akadémia s prívetmi hostí, o jednej slávnostný obed, o ôsmej večer slávnostné divadelné predstavenie. Musí zasa chystať reč. A to zasa v nedeľu… „U nás je nedeľa najrobotnejší deň, celkom proti zákonu. Všetko pozatvárané, len ty aby si sa plahočil,“ myslel si pán náčelník a chcelo sa mu posťažovať si Landíkovi, ale s tým musí dnes prísne zatočiť.