Demokrati

— Kuchynské spôsoby! — zasmial sa opovržlivo Brigantík a zafučal ako býk. — Vidieť, že naháňate slúžky.

To Landíka dopálilo ešte väčšmi. Chcel tohto fučiaceho býka do krvi poraniť. Nerozmýšľal a vybľafol:

— No, a čo bola vaša milostivá pani? Robotníkova dcéra.

Náčelníkova červená tvár sčervenela do tmava. Nos sa mu ešte väčšmi pokrčil, líca zdvihli a obočie celkom znížilo na oči tak, že mu ich nebolo ani vidieť. To bol výraz človeka, ktorý sa odhodlal na smrteľný úder. Zabiť, zabiť, a to hneď. Ale náčelník udrel iba na stolík, že sa socha „Nedáme sa!“ pohýbala v základoch a strieborný poľovník s vyžlou poskočil.

— Von! — zakričal. — Budem žiadať vyslanie osobitného komisára a vaše preloženie… Nemôžem trpieť v úrade… takého anarchistu, takého… boľševika…

Landík už vedel, že presolil. Teraz už bude vo všetkom hriešny. Spomenúť „nízky“ pôvod milostivej panej, ktorá je ženou „hlavy“ okresu, radcu, náčelníka a predsedníčkou aspoň troch ženských spolkov, bolo od neho nielen mrzké, ale i strašne urážlivé… Amen! Neudržíš sa…

Bez pozdravu vyšiel.

V predizbe sa ho Sakulík spýtal:

— Olet?

— Furia infernalis, — povedal Landík.

— Čo je to?

— Pekelná zúrivosť.

10. Minulosť

Tak sa stal z Landíka, bojovníka za rovnosť, anarchista a boľševik. Mohol sa čudovať ako kvočka, keď miesto kuraťa vysedí kačicu, ale sa nečudoval, ako sa nečuduje kvočka. Gazdovia sa čudovali. V tomto prípade náčelník okresu Brigantík. Takto mu vysoliť do očí pravdu? Hneď si i pomyslel: „Ja ti dám veľmi dobrú, dosť ti bude dostatočná!“ Aby sme boli zrozumiteľní, musíme vysvetliť, že úradníci, ako študenti, dostávajú každoročne svedectvo zo svojej vedy a mravov od jednotky do pätorky. Pán okresný náčelník bol teda dosť zhovievavý, keď sa zastavil pri trojke. Ale to ho nezastavilo pri pomste. Napísal za horúca správu na nadriadený úrad, v ktorej žiadal momentálne preloženie „tohto nemravného a nespoľahlivého komisára“. Okrem toho, ako sa vyhrážal, prosil o súrne vyslanie osobitného vyšetrujúceho komisára, lebo medzi ním a označenou osobou „panuje nepriateľské nedorozumenie“. On, to jest náčelník, sa cíti „podjatým“, čo znamená predpojatým. „Výmer“ prípadného trestu by mohol byť vzatý v „odpor“. Pre túto príčinu, „pokiaľ stáva platnosť §—u 34 pokračovacieho riadu“…

Zazvonil na Sakulíka, aby poslal Margitu. Napísal na koncept červenou ceruzkou „ešte dnes“ a oddávajúc jej akt, povedal úsečné:

— Hneď!

Pritom si položil prst na ústa a dodal:

— Pripíšte tam „prísne dôverné“. Alebo, ešte lepšie, sám pripíšem. Ukážte.

Pripísal „prísne dôverné“ a dva razy ho podčiarkol.

— Čakám na podpis! — zvolal za ňou, keď sa už zvrtla a pobehla.

Medzitým Landík rúcal babylonskú vežu aktov, ktorá narástla, kým bol na vypočúvaní. Pre myšlienky, ktoré mu vírili v hlave, pracoval s menšími-väčšími pauzami. Čím viac sa nížila veža, tým boli väčšie krútňavy a zmätok búrlivých myšlienok a jeho práca tým povrchnejšia a nesvedomitejšia.

Spočiatku rozmýšľal o tom, prečo sa ľudia hanbia za svoj „nižší“ pôvod. Povedz pánovi, že jeho otec kydal hnoj a okopával zemiaky, na smrť sa urazí, ako čo by sa každý pod baldachýnom, vo fraku, v bielych rukavičkách a so záslužnými krížmi rodil. I kto má hoci jedenásť konárikov na korunke a v erbe päť zoťatých tureckých hláv s desiatimi zakrvavenými mečmi, môže mu visieť metál pod bradou, na prsiach, na bruchu, trčať spod kabáta a vesty, len nech sa mu páči trošku do minulosti k starému otcovi, k dedovi, k pradedovi, príde k hnoju a zemiakom. Všetci sme boli sedliaci, robotníci, sluhovia … Nemá sa prečo hnevať ten baran.

Že mu povedal pravdu do očí? Povedz pravdu, prebijú ti hlavu. Prestrelil. Nemal to urobiť. Na to je spoločenská lož, čiže spoločenská uhladenosť, aby bol život znesiteľný. Keby sme si všetci hovorili pravdu do očí, nebolo by konca bitkám a súdom… Pravda je ohavná a či ľudia? Ľudia… Byť robotníčkou v tabakovej dielni je predsa nie ohavné. Tak ako je nie ohavné, že Hana je kuchárkou. No, pekné dievča bolo, ako i Hana a vzal si ju. Teraz je okresnou náčelníčkou… „Kuchynské spôsoby! Naháňa slúžku!“ Práve tak, ako on naháňal kedysi svoju Matildu…

Ja som zato ‚anarchista‘ a ‚boľševik‘ — on okresný náčelník… Nemáme hovoriť pravdu? … Aké sme to my len handry, aby sme vždy len utierali prach a špinu, nech je všetko čisté a blýskavé… Taký starý somár…

Landík do večera nadával a rúcal svoju vežu, len čo bol na krátkom obede. Vymýšľal aforizmy staré ako svet. Jemu sa zdali nové. Upokojoval sa, a neupokojil sa. Napokon si umienil, že doma na diváne si to všetko rozloží a objasní.

Keď išiel z úradu domov, stretol sa na polotemných schodoch s pani náčelníčkou. Inokedy zhovorčivá, vľúdna, príjemná, v tvári pekná panička ho vždy pristavila na päť, desať minút, podala mu ruku, pohovorila, a teraz, keď ju pozdravil, ako čo by bola slepá a hluchonemá, nevidela ho, nepočula a nič nepovedala. Prešla popri ňom zachmúrená, s veľkým hrbatým nosom do zeme, a oči sa jej kotúľali po schodoch.