Demokrati

— Tam máte salónkabáty. Noste ich. A veď som vám dala nové…

Tak nepochopia niekedy ani matky svojich synáčikov.

Landík sa vtedy dvojako prehrešil: kradol a voči bratovi bol nespravodlivý. Prepustil mu za to svoje tri korunky, čo dostával ako vreckové na mesiac od matere. Tým si svedomie upokojil. Zato mu vždy bolo ľúto brata, keď ho videl v dlhom kabáte. Vtedy si umienil, že viacej kradnúť nebude, ale ani svoj kabát nikdy už nikomu nedá.

Lenže srdce je srdce a gavalierstvo je gavalierstvo.

Raz na majálese si porezalo dievčatko prst. Krv sa valila a prst bolo treba niečim obviazať. Stáli okolo neho a nevedeli si akosi rady. Vytiahol bielu šatôčku, rozdrapil ju a prst obviazal.

Bola to čudná vec, že jedinú svoju korunku dal žobrákovi. Keď pýtal priateľ a nemal, vyňal hodinky alebo prstienok, čo mal po otcovi, a odovzdal ich, aby si dobrý priateľ pomohol a dal ich do záložne židovi. Tak prišiel i o hodinky i o prstienok. Vtedy si umienil, že takto pomáhať nikdy viac nebude.

Ale srdce je srdce.

Doviedol materi zafúľaného, zavšivaveného a polonahého chlapca. Matka, odkázaná na každý grajciar a každú handru, spľasla rukami a zhíkla:

— Bože, bože, či vás nemáme dosť?

Myslela na svojich troch synov. Vtedy mu vyčítala:

— Nikdy nič nebudeš mať.

Pomohol pri očistení chlapca. Mydlil ho a česal. Sám odkrojil veľký kus chleba, natrel maslom a prichystal lôžko na povale. Keď ho na druhý deň chcel pozrieť a počastovať raňajkami, chlapca nebolo a čosi skapalo v dome. Vtedy si pomyslel: Naozaj nehodno pomáhať iným.

Pravda, srdce.

Ktorýsi študent v triede cez vyučovanie máčal muchy do atramentu a vypúšťal ich. Jedna sa dostala na triednu knihu a ťahala po nej svoje čierne štetce. Z knižky prešla na profesorovu ruku a odtiaľ sa horko-ťažko vyškriabala na jeho čelo. Profesor sa udrel po čele a zamazal si i dlaň i čelo. Landík sa hlasno zasmial.

— Ty si to bol? — okríkol ho profesor.

Landík vstal a zo zlosti pre nespravodlivé okríknutie prisvedčil.

— Pred konferenciu!

Landík čakal, že sa vinník prihlási, ale darmo. Posadili ho do karcera na štyri hodiny.

— Nie, nebudem viac trpieť za iného, — umienil si.

V gymnáziu mali tajný spolok, kde sa učili slovenčinu. Bolo to v siedmej triede pred vypuknutím svetovej vojny. Prišli na to a vyšetrovali. Všetci zúčastnení tajili a vykrúcali sa. Jediný Landík sa priznal. Pokladal za bezcharakterné tajiť pravdu.

— Povedzte, kto bol ešte v spolku, — naliehal na neho vyšetrujúci profesor. — Vyhodia vás, ak nepoviete.

— Nepoviem.

— Obľahčíte si veľmi.

— Nechcem byť zradcom.

Profesor musel ustúpiť. A div divúcici! Tí, ktorí sa nepriznali, zostali v gymnáziu a jeho vyhodili.

„Nie je hodno byť čestným. Nevypláca sa,“ myslel si Landík.

V chlapcovi boli akési „dobré“ prvky, ktoré sa nezrovnávali s duchom času. Nikoho o nič neprosiť vtedy, keď skoro všetci prosili, hoci prosenie zamenili slovkom „žiadanie“; byť chudobným síce, ale svoju biedu zatajiť a nevynášať ju na rínok vtedy, keď ju všetci rozhlasovali a pýšili sa ňou i tí, ktorí pritom luhalí; čistota zvonka i zdnu, nepodkupnosť a sklon k nepraktickým, takzvaným gavaliarskym gestám vtedy, keď to označovali naivnosťou a hlúposťou; zapľuť radšej na celý život a akékoľvek výhody, ako sa pokoriť a upustiť zo svojej hrdosti a ľudskej dôstojnosti vtedy, keď temer celý svet bol samý kompromis na úkor čistého svedomia.

Biedu nemal rád. Veď ktože má rád biedu, najmä svoju vlastnú? Ťažko znášal, že sú v jednej izbičke, kde sa varí i perie, suší, býva i spáva. Hanbil sa doviesť chlapcov do domu, aby nevideli ich chudobu. Netešili ho ani prázdniny, lebo mu vždy kazila radosť matkina gazdovlivosť. Strašilo ho „večné pumpovanie“ v zeleninovej záhrade, kde sa muselo stále polievať, keď nepršalo. Nemohol sa dívať, ako sa matka trápi, sama pumpuje, vodu nosí a polieva s vyhrnutými sukňami. Pumpoval teda a miesto zábavného čítania kdesi pod stromom v tráve čítaval, koľko ráz treba stiahnuť kľukou, aby sa sud naplnil. To bývalo strašne nudné. Kapusta, zeler, uhorky sa kúpali vo vode, chlapci pri mlyne, a on musel pumpovať pre niekoľko mizerných ošúchaných šestákov.

Nuž ale i šesták bol dobrý, keď bolo treba na nejakú vychádzku s kamarátmi alebo na pohárik piva, na cigaretu. A kto dal? Mamka. Pumpoval teda i z ľútosti nad matkou, aby jej uľahčil, i preto, aby potom s ľahším svedomím mohol „pumpnúť“.

— A načo sú ti dva šestáky? — spytovala sa ho.

— Na tabak.

— Nefajč.

— Na pohárik piva.

— Nepi.

— Veď som ti pomáhal.

— Drahá pomoc.

Matka dala.

Na Štedrý večer každému decku kládla pod servítku striebornú zlatku do daru od Ježiška. Tie zlatovky Landíka pálievali, ako i tie šestáky, čo vypumpoval. Chcel sa revanšovať. Nemal sa čím. Až po rokoch, keď už pomáhal v župnom úrade a robil županovi Balažovičovi „sekretára“, dal prvý svoj honorár, päťsto korún, pod servítku matke.

Matka ho láskavo pokárala:

— Ty si márnotratník. Len si to nechaj.

Chcela mu vrátiť bankovku. Skoro sa pohnevali. Bankovka sa povaľovala tri dni na stolíku. Ani jeden si ju nechcel vziať. Napokon ju predsa len matka odložila do skrine.